Tam, kde býva medveď

V Malej Studenej doline panovala tma tmúca. Jednak bola bezmesačná jesenná noc, jednak na lese ležala hustá hmla. Statná medvedica sotva dovidela na svoje dve mláďatá. Bola na ne veľmi hrdá. Konečne sa začali zaguľaťovať, najvyšší čas pred blížiacim sa zimným spánkom. Pritom ešte pred mesiacom to nevyzeralo dobre. Čriedy dvojnožcov sa tvárili, akoby im jej revír patril a vo veľkom spásali čučoriedky a iné lesné plody, ktoré mali teraz byť hlavnou zložkou potravy pre jej rodinu. Medvede preto museli ďalej loviť drobnú korisť, ale to bolo pre tri krky sotva na prežitie. Akoby nestačilo, že obrovská víchrica pred pár rokmi zlikvidovala dobrú tretinu jej lesa.
A potom svojím citlivým nosom vyňuchala nevyčerpateľné zásoby dobrôt. Pravda, musela najprv rozraziť zadné dvere do zásobárne chaty, ale na to stačil jeden úder jej mocnej laby. Odvtedy sa tam chodili prikrmovať pravidelne a viditeľne im to prospievalo. Dnes pokročia vo výchove. Po prvýkrát posiela mladé samostatne a ona len spoza najbližšieho stromu dáva pozor. Dvojnožci z tohto brlohu síce zakaždým menia visací zámok, ale mocnejšiemu z jej potomkov stačilo pár štuchnutí a dvere špajzy sa opäť rozglábili. Hostina mohla začať. Hlukom dvojnožcov z chaty sa nedajú odplašiť, nemali im požrať lesné plody.
Mohutný samec zo susednej doliny, otec jej dorastu, mal podobné starosti. Navyše sa akési hlučné mechanizmy zahryzli aj do kosodreviny vysoko na pásmom lesa, kde predtým boli čučoriedky zvlášť hojné. O takomto zločine proti prírode nechyrovali ani najstaršie medvede. Už sa tí dvojnožci definitívne zbláznili? Medveď tušil, že to nejako súvisí s tým, čo videl minulej zimy, keď sa predčasne zobudil pri náhlom oteplení. Vyliezol na dva dni z brlohu a videl, ako sa stáda dvojnožcov rýchlo šmýkajú dolu tým svahom na akýchsi stromčekoch s oholenými konármi. Zmysel to nemalo žiadny, nenaháňali korisť, ani seba navzájom, lebo keď sa jeden prekopŕcol, ostatní ho obchádzali oblúčikom.
Bolo však oveľa viac toho, čo medvede netušili. Že vytínať kosodrevinu sa rozhodol dvojnožec, ktorý už mal zásoby na státisíce zím a stále sa mu málilo. Býval na najvyššom poschodí výškového brlohu kdesi na nížine a svoj revír si neznačkoval pazúrmi a chlpmi, ale mosadznými štítkami. Keby to všetko medveď vedel a mohol sa k nemu dostať, takú by mu vyťal labou, že by mu sklobetón dal druhú. Aby sa mohol tento dvojnožec pustiť do tak odporného trestného činu proti prírode, skorumpoval iných dvojnožcov zo svorky zvanej „vládni politici“, ktorí si tiež chceli zabezpečiť rodiny na tisíce zím. Márne im dvojnožci zo svorky nazývanej „bruselskí úradníci“ hrozili, že Tatrám odoberú štatút národného parku.
Ďalej medvede nemajú odkiaľ vedieť, ale dvojnožci by mali, že proti vyjedaniu ich zásob šelmami existuje za veľkou mlákou jednoduchá, dokonca zákonom predpísaná povinnosť. Každý, kto nocuje v divočine, tam musí mať potraviny vo vzduchotesných plastových nádobách, takže nejdú vyňuchať ani citlivým ňufákom grizzlyho.
A medvedica ešte netušila vec, ktorá sa jej dotýkala najbezprostrednejšie. Že u jedného dvojnožca zo svorky s tragikomickým menom „Ministerstvo životného prostredia“ na stole už ležia tri listy papiera, vyrobené z popadaného tatranského dreva. Len čo jej mladé na rok dospejú a celú jej rodinu prestane striktne chrániť zákon, dvojnožec na ne vrazí tri pečiatky. A nadpis na tých troch papieroch v mrmľaní tej najnenásytnejšej svorky znie: „Povolenie na odstrel“.