Ondrej Poliak bol malý, prešedivený pán. Pracoval tridsať rokov v tom istom závode. Verný ako eskimácky pes, sa stal miestnym symbolom. Akýmsi vzorom poctivosti. Bol to bezkonfliktný človek, ktorý ak nepomohol tak rozhodne nikomu neublížil. V tlačiarňach pracoval hneď od ich vzniku. V sedemdesiatom piatom ako mladý človek využil, možnosť aká sa mu núkala. Každému zamestnancovi bol vtedy totiž predelený byt. Pre mladíka to bol, splnený sen, dobrá robota a vlastné bývanie o tom sníval každý. Zaradili ho na pozíciu lisovač. Za tie roky sa so svojím lisom priam zžil. Po slepiačky vedel, kde sú aké tlačidlá ovládania. Roky patril medzi najlepších zamestnancov. Komunisti mu dokonca udelili, aj zopár diplomov ako najlepšiemu zamestnancovi podniku.
Doba bola zrazu iná. Ani tlačiarni sa nevyhli finančné problémy. Najprv pristúpili k likvidácii jednej prevádzky. Prepustili vtedy skoro päťdesiat ľudí. A nad mnohými sa stolica pekne triasla, ale vďaka novému vedeniu to prečkali. Ondrej bol kľudný, veď miesto pod lisom bolo jedno z najdôležitejších. Po týchto otrasoch sa situácia trocha upokojila. Do podniku prišiel nový konateľ. Ktorý zaviedol celkom nové praktiky. Začalo sa zrazu oveľa intenzívnejšie tlačiť. Boli teda nútený prejsť z dvojsmennej prevádzky na trojsmennú. Prijali ďalších dvoch nových lisiarov. Boli to mladý chalani plný energie a sily. Vedenie vtedy prišlo s návrhom, že ak zvýšia produktivitu aspoň o päť percent, dostanú každý mesiac navyše prémie. Mladým tento systém vcelku vyhovoval. Potrebovali čo najviac peňazí a tak makali koľko sa len dalo. Horšie to však bolo z Ondrejom. Za tých tridsať rokov mal zabehnutí vlastný systém práce. Pracoval si svojim pohodovým tempom, a nič ho nedokázalo rozhodiť. Navyše už nebol najmladším, takže sa nemohol rovnať s mládežou. Sám sa však necítil, že by už patril do starého železa. Svoj štandard si predsa pohodlne odvádzal.
Vtedy to začalo medzi ním a vedúcim akosi škrípať. Keďže sa mu nepodarilo zvýšiť produkciu, tak mu zobrali prémie. To ho až tak netrápilo, stále mal celkom slušný zárobok. No keď nezrýchlil ani ďalšie mesiace, dostal výstražné oznámenie. Stálo tam niečo v tom zmysle, že ak nezmení prístup, bude s ním ukončený pracovný pomer. Ondrej ako kľuďas si s toho nič nerobil, predsa by ho po tých rokoch driny neprepustili.
Lenže, keď dostal ku výplate list z výpoveďou bol z toho zrazu v šoku. Zo zákona mu udelili trojmesačnú výpovednú lehotu. Snažil sa prehovoriť vedúceho, aby to ešte zvážil. Ten však nechcel ani počuť.
„Mali ste na to niekoľko mesiacov, vaša produktivita však stagnovala preto sme s Vami ukončili pracovný pomer!"
Vtedy akoby sa mu zrútil svet. Nevedel čo s ním bude. Robil predsa tridsať rokov tú istú prácu, nič iné vlastne ani nevie. Na to aby sa učil prácu s počítačom bol už pristarý. Navyše zamestnať sa po päťdesiatke je v tejto dobe problém.
Posledný deň bol veľmi smutný, priam zádumčivý. Končil práve nočnú zmenu. Bola sobota ráno v podniku bolo minimum ľudí. Každý sa už videl doma a víkendoval. Ondrej bol však iný nezvykle prázdny. Cítil len veľký hnev a krivdu. Ako mu to mohli urobiť, po tom čo ho vycicali z krvi. Vyžmýkali ako starú použitú handru a hodili do špinavého koša. Toto im predsa nemôže len tak prejsť. On to tak nemôže za žiadnych okolností nechať. Oni predsa musia pocítiť kto je to starý Ondro Poliak.
Vtedy mu skrsol v hlave plán. Nebolo treba príliš rozmýšľať, jednal rýchlo skratovito. Zostal v hale ako posledný vypol, svoj lis. Posledný krát ho rukou pohladil. Poďakoval mu za výbornú službu a odchádzal. Pri dverách kde boli naukladané papierové výtlačky na chvíľu zastal. Poobzeral sa naokolo. Nebolo to už celkom nikoho. Vytiahol z vrecka zapaľovač, priložil ho ku kope papieru a škrtol. V tej chvíli sa rozhorel obrovský požiar. Ondrej pomaly kráčal. Ani na sekundu sa neobzrel, prešiel dvorom a malými krokmi opúšťal areál.
Večer sedel pri televízii, ako obvykle pozeral správy. Od únavy zadriemal. Strhol sa, keď hlásateľka práve oznámila šokujúcu správu.
„Neznámi podpaľač dnes, spôsobil desať miliónovú škodu tlačiarenskej firme!"
„Tá celkom ľahla popolom, pri pokuse o uhasenie prišiel o život mladý zamestnanec!"
Ondrej sa chytil za hlavu.
„Preboha čo som to spravil!" začal úpenlivo plakať.
„Toto nie, toto som nechcel!"
„Malo ísť o zadosťučinenie, za tú krivdu ktorej sa na mne dopustili!"
Ruky mu zakrývali pokrivenú tvár. Nechcel sa na svet ani len pozrieť. Nevládal.
Vtedy sa rozhodol. Nedokázal niesť také bremeno, nie je predsa žiadny kriminálnik.
Hneď na druhý deň ráno, sa sám prihlásil na polícii.
Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
