Po šikmej ploche

Robo unavene zostupoval ostrým snehovým hrebeňom. Vracal sa z vrcholu svojej deviatej osemtisícovky, ale ešte zďaleka nemohol vychutnávať pocit víťazstva. Zvečerievalo sa, fúkal ostrý vietor a metal mu do tváre vločky snehu. Spásonosný stan útočného tábora mal o dobrých štyristo výškových metrov nižšie a jeho himalájske skúsenosti mu jasne signalizovali, že situácia je nadmieru riskantná. Únava znižovala istotu jeho pohybov. Teraz pociťoval osamelosť viac, než kedykoľvek predtým.
Pritom Robo nebýval vždy sólista. Najradšej liezol vo dvojici. Problém býval v tom, že jeho partneri obvykle v závere nevládali udržať vražedné tempo. A rýchlosť na najvyšších kopcoch rozhoduje o úspechu, prípadne o prežití. Takže sa občas oddelil od partnerov a vystúpil na vrchol sám, kým oni meškali alebo začali zostupovať bez vrcholu. Sponzori nechcú počuť, prečo to zasa nevyšlo. Lenže po tom, čo zahynul už tretí z Robových spolulezcov, nik viac s ním nechcel liezť. Ale on si nikdy nepripúšťal nejaký podiel na ich smrti.
Na osemtisícovku lezie predsa každý sám, tam je partner nanajvýš morálna opora. Robo bol presvedčený, že jediné čo mu pozostalí vlastne vyčítajú je, že on to prežil. Tu si nikto nedokáže hodiť nevládneho druha cez plece a zniesť ho dolu. To nedokázala ani plejáda našich najlepších borcov kedysi na Makalu.
Náhly poryv vetra ho vrátil do reality. Zabalansoval na zľadovatenom úseku. Pád si nemôže dovoliť. Teraz mu naozaj chýbal parťák, ktorý by ho v nepríjemnom teréne zaistil a po prekonaní šikmej ľadovej plochy by na oplátku on zaistil jeho. Robo spomalil a zo zvyšku síl sa maximálne snažil sústrediť. On predsa nedopadne ako Herman Buhl na Čogolise. Alebo Juzek Psotka na Evereste.
Nabudúce musí skúsiť zasa niekoho zohnať do partie. Veď kopu energie stratil prešliapavaním hlbokého snehu pri výstupe a keby sa mal s kým striedať, námaha by sa rozložila. A odistenie na riskantnejších miestach by sa tiež zišlo. O morálnu podporu ani tak nejde, tú mu dokáže plne kompenzovať jeho ctižiadosť - aj na pomery výškových lezcov výnimočná.
Zrazu Robo zistil, že nenápadná snehová doska sa s ním dala do pohybu. Márne rozhodil paže, rovnováhu neudržal a radšej sa sám zvalil na ten bok, pri ktorom držal cepín. Celou váhou ho priľahol a pokúšal sa brzdiť krátkym hrotom. Lenže na zľadovatenom podklade sa mu to nedarilo a postupne naberal rýchlosť. Po nekonečnej chvíli preletel cez okraj pláne a začal sa rútiť strmším svahom. Videl ako sa blíži k pásmu trhlín, ale nedalo sa s tým nič robiť.
Rozďavená tlama obrovskej trhliny ho pohltila ako jednohubku. Po asi dvadsaťmetrovom strmhlavom lete pristál v zúženom mieste. Bolo vyplnené hlbokým sypkým snehom, do ktorého sa úplne zaboril. Keď sa všetko utíšilo, zistil, že sa nedokáže pohnúť. Kdesi vysoko nad ním sa postupne vyčasilo a cez úzku štrbinu uvidel pás hviezd. Nikde na Zemi nie sú také jasné.
Kým ráno zamrzol, napadlo ho, či niekto z jeho bývalých spolulezcov tiež umieral tak dlho.