Papilio machaon.

V mieste  kde sa asfaltka mení na prašnú cestu, stojí  malá osada. Z jednej strany obklopená  borovicovým lesíkom, z druhej strany obrobenými poľami. Stromy objímajúce pooranú zem sa hrdo týčia do nebies. Spod nich vykúka niekoľko domov  postavených s pálenej tehly, stojac priamo na kopci. Čas akoby sa tu zastavil. Ľudia si tu žijú svojim pokojným životom.

 

                                                           *     *       *

 

„Stojíme!“ zvolal mladý muž a stlačil zvonček.

Autobus nato prudko spomalil.  Zastal na okraji cesty. Z vnútra vystúpil  muž spolu so ženou a chlapcom. Pomaly vykročili  hore kopcom. Úzka asfaltová cesta akoby ani nemala konca. Muž nesúc batožinu na chvíľu zastal. Z vrecka vytiahol ručne šúľanú cigaretu a vložil si ju do úst. Chvíľu si zmätene prehmatával všetky vrecká, napokon rezignoval.

„Dočerta!“ zaklial nahlas.

„Čo je miláčik, čo si zasa zabudol?“ spýtala sa žena.

„Môžeš tri krát hádať!“ odpovedal rozladene.

„Zasa tie cigarety, nemôžeš bez nich žiť!“ 

„Nie cigarety, ale zápalky !“

„Veď už sme skoro u dedka, snáď bez toho fajčenia chvíľku vydržíš!“

Muž si niečo zahundral popod fúzy a pomaly šliapal ďalej.           

„Paľko čakaj nás!“ skríkla žena na vzďaľujúceho sa chlapca.

 

                                                           *     *       *

 

Ten ju ale nepočúval, náhlil sa za letiacim motýľom. Už, už ho chcel chytiť do malej rúčky, ale vždy mu o vlások unikol. Chlapec ním bol úplne posadnutý. Nikdy ho ešte nevidel na vlastné oči . Túžil si ho prezrieť celkom zblízka. Chcel si byť istý, že je  to on. Kráľ medzi motýľmi vidlochvost feniklový. Bol obrovský, jeho žltkasté  krídla lemované čiernou farbou ústili do dlhého špica.

Paľko miloval motýle. Mal ich na svojich obľúbených kartách od dedka. Vždy keď hral kvarteto túžil mať jedinú kartu. Nenadchli ho bábočky ani žltáčik ba dokonca ani mlynárik, jediný motýľ ktorý ho fascinoval bol vidlochvost. Teraz bol k nemu tak blízko. Preletel okolo šípkových kríkou, smerujúc kamsi do lesa. Paľko ho nasledoval. Vôbec si nevšimol, že nepočuje svojich rodičov. Hodnú chvíľu skackal dolu kopcom až napokon zastal uprostred lesa. Zrazu si uvedomil, že je tu celkom sám. Nad hlavou mu čneli vysoké borovice, tráva mu siahala až po kolená. Motýľ konečne pristal. Sedel na steble pastierskej kapsičky a pohupoval sa v rytme vetra. Paľko narýchlo vybral  igelitové vrecúško. Jemne do neho fúkol.

„Teraz alebo nikdy!“ povedal nahlas a rozbehol sa. Rýchlim skokom zasunul vrecko na rastlinku kde sedel motýľ.

„Mám ťa!“ vykríkol nadšene.

Stál tam a pozeral na metajúceho sa motýľa. Mával krídlami v snahe zachrániť sa no márne. Opatrne vytrhol rastlinku zo zeme a stlačil dno vrecúška tak aby motýľ neuletel. Nesmie ho úplne zatvoriť, aby sa mu nezadusil. Nechcel  predsa ublížiť. Len sa ním popýši dedkovi a potom ho zasa pustí.

„Tak a teraz ťa ukážem dedkovi!“ povedal chlapec a obrátil sa nazad.

Až teraz si všimol, že vlastne nevie kadiaľ ísť. Bol predtým tak zahľadený do svojho motýľa, že vôbec nevnímal okolie. Inokedy by si isto našiel nejaký oporný bod. Tak ako ho to učil dedko. Nejaký najvyšší strom pomocou ktorého by sa orientoval. Teraz však nemal nič čoho by sa mohol držať. Jediné čo vedel, že musí ísť smerom hore, pretože klesal stále dolu .

 

                                                            *     *       *

 

Matka a otec konečne vyšli hore. Tu už ich vítala prvá chalupa. Paľka však stále nevideli.

„Mne sa to nejako nepáči, mali sme ho predsa dostihnúť!“ zapochybovala žena.

„Nestresuj, isto už sedí u dedka a pochutnáva si na babkinom koláči!“ zahriakol ju muž.

„No v to dúfam, lebo ak...!“ nedopovedala.

Pred domom uvidela stáť svojho otca.

„Aha tam je dedko, ale Paľka s ním nevidím!“

„Dobrý deň, vitajte u nás za vrchom!“ privítal ich dedko a podal im ruku.

„A Paľko je kde?“ pýtala sa nedočkavo žena.

„To sa chcem ja Vás opýtať?“ pozeral dedko začudovane.

„A vari si ho nevidel otec?“ spýtala sa žena neveriacky.

„S plnou vážnosťou Vám vravím že nie!“

„Pane bože, kde je môj chlapec!“ zvolala žena a úpenlivo sa rozplakala.

„Chytro poďme dolu, zložte si veci a ideme ho hľadať!“ prikázal dedko.

Všetci traja rýchlo vošli do domu. O chvíľu už aj vyrazili do lesa.

„Tu sme ho videli naposledy!“ povedal muž a ukázal na chodník smerujúci pomedzi stromami.

 

                                                            *     *       *

 

Paľko držal v ruke vrecúško s motýľom a štveral sa pomedzi stromy. Ako sa tak náhlil potkol sa o malý peň trčiaci zo zeme. Jeho útle telíčko náhle stratilo rovnováhu. Do poslednej chvíle držal vrecúško z motýľom tak aby mu nevypadlo z ruky. Rozpleštil sa na mäkkej zemi. Ústami sa zaryl do hliny. Pomaly sa pozviechal zo zeme, otvoril oči a utrel si z nich prach.

S odporom povypľúval všetku hlinu z úst. V tom však pocítil neznámu bolesť. Niečo akoby ho bodalo znova a znova. Od bolesti zjojkol. Vyskočil na nohy hľadiac na zem. Stála tam veľká kopa hliny na ktorej sa hemžilo tisíce lesných mravcov. Spadol priamo do mraveniska. Vtom zacítil ďalšie bodnutia. Položil vrecúško na zem a celý sa metal. Strhával zo seba šaty a oprašoval zo seba obrovské mravce. Konečne sa ich striasol. Zodvihol zo zeme motýľa vo vrecku a pobral sa ďalej. Šliapal neustále do kopca čo ho značne vysiľovalo. Jeho dych začínal byť čoraz ťažší, ledva sa nadychoval. Nachvíľu sa usadil na suchom lístí. Musí si oddýchnuť. V ruke zvieral vrecko z motýľom a s obdivom sa kochal jeho krásou.

Spokojne sa usmieval. Keď zrazu stratil vedomie. Jeho bezvládne telíčko pomaly kleslo na zem.

 

                                                            *     *       *

 

Dedko s dcérou a zaťom prehľadávali okolité húštiny. Po chlapcovi akoby sa zľahla zem.

„Toto nikam nevedie!“ zahlásil dedko.

„Musíme sa rozdeliť, tak máme väčšiu šancu že ho nájdeme!“

Obaja rodičia súhlasili.

„Nevzďaľujme sa príliš, zostaneme v zvukovom kontakte!“ povedal dedko.

„Ja pôjdem naľavo a ty miláčik sa drž v strede medzi nami!“  prikázal Paľkov otec.

Žena len nemo prikývla. Čo najrýchlejšie postupovali ďalej.

„Paľko, Paľkooo!“ ozývalo sa po okolí.

Stále však bezúspešne, chlapca nemohli nikde nájsť. Žena bola zúfalá, so slzami v očiach sa predierala pomedzi konáre stromov. Tŕne kríkov sa jej zabodávali do jemnej pokožky. Nevnímala bolesť, len zúfalstvo ju hnalo vpred. Prešla pomedzi dve borovice vtedy sa jej čosi zazdalo. Akási modrá machuľa výrazne vyčnievala z hnedého porastu. To bude on, musí to byť on, má predsa modré nohavice. Ešte intenzívnejšie sa rozutekala. Blížila sa k nemu. Teraz si bola istá je to on.

„Mám ho!“ skríkla nahlas ako jej to len hlasivky dovoľovali.

Chlapec nehybne ležal. Tvár mal celú opuchnutú. Telo mal posiate červenými fľakmi.

„Paľko vstávaj!“ schytila ho do rúk a jemne ním zatriasla.

„Preboha čo sa ti stalo?“

Nereagoval bol v bezvedomí. O chvíľu k nej pribehli obaja chlapi. Otec ho zobral na ruky.

„Čo mu je?“ spýtal sa dedko.

„Niečo ho asi uštiplo!“ skríkla.

Zjavne bola v šoku celá s triasla.

„Nemôžem ho prebrať!“ vzlykala.

Dedko k nemu pristúpil bližšie, ucho priložil k jeho tváričke.

„Dýcha, veľmi slabo ale dýcha!“ zvolal s nádejou v hlase.

„Musíme zistiť čo ho uštiplo!“ konštatoval muž.

„Ale ako?“ pochybovala žena.

„Dúfam len že to neboli sršne alebo lesné včely, ich bodnutie je veľmi nebezpečné!“ povedal dedko.

„Rýchlo musíme nazad do domu zavolať záchranku!“ skríkol chlapcov otec.

Rozbehol sa nazad čo najrýchlejšie. Hneď za ním bežala jeho žena.

Dedko sa opatrne rozhliadol okolo. Vtedy mu do očí padlo igelitové vrecúško. Zohol sa poň a vtedy ho uvidel.

„Papilio machaon tak predsa si ho našiel, ty malý beťár!“  usmial sa pri pohľade na obrovského motýľa.

Obrátil vrecúško proti slnku. Bol nádherný, neustále trepotal krídlami. Dedko si všimol akúsi tmavú škvrnu na jeho krídlach. Čosi sa mu na to nepozdávalo. Roztvoril vrecúško a opatrne doň vsunul ruku. Vtedy sa motýľ znovu zatrepotal. Čierna škvrna mu zmizla, pristala dedkovi priamo na ruke.

„Tak je to teda!“ zvolal víťazoslávne keď uvidel lesného mravca. Ten neváhal a okamžite ho uštipol.

„Tu máš ty sviňa!“ tresol po ňom druhou rukou tak že z neho zostala iba čierna machuľa.

Rýchlo sa náhlil nazad za dcérou a zaťom. Keď konečne dobehol domov práve prichádzala záchranka.

„Viem čo ho poštípalo!“ volal na pohotovostného lekára.

„Tak to by ste nám veľmi pomohli!“ konštatoval lekár.

„Ušetrili by ste nám kopu času!“

„Boli to mravce, veľké lesné mravce!“ vydoloval zo seba dedko.

„Pani je na niečo alergický?“ spýtal sa lekár matky.

Žena len pokrútila hlavou.

„Sadajte rýchlo musíme do nemocnice!“

Rodičia nastúpili do sanitky. Tá sa rozbehla dolu kopcom a smerovala do najbližšej nemocnice. Dedko opatrne zobral motýľa a chcel ho preložiť do skleneného pohára. Vtedy sa mu však pohár vyšmykol a rozbil sa. Motýľ zatrepotal krídlami a vyletel. Lietal po miestnosti hore dolu, dedko na neho z údivom pozeral. V tom zazvonil telefón.

Hlas na druhej strane znel optimisticky. Bola to jeho dcéra, oznamujúca mu dobrú správu.

„Paľko bude v poriadku!“

„A to  vďaka tebe, ty  si zistil čo ho uštiplo dali mu hneď injekciu aby sa nezadusil!“

Po týchto slovách sa rozplakala. Dedkovi vtedy odľahlo, sadol si na pohovku a z očí mu stekali slzy. Hľadel na vidlochvosta plná dojatia.Ten akoby rozumel pristál na stole hneď vedľa rozbitého pohára. Nehybne tam sedel celkom pokorne bez odporu. Až kým dedko doniesol ďalší pohár a položil ho priamo na neho. Na druhý deň šli Paľka navštíviť do nemocnice. Keď ich chlapec uvidel tvárička sa mu od radosti rozžiarila. Upriamil svoj pohľad na dedka z pohárom v ruke. Ihneď to pochopil.

„Dedko ty si ho našiel!“ volal chlapec nadšene.

„Tu máš je tvoj!“ podal mu pohár z motýľom.

„Teraz ho už môžem pustiť, keď si ho už videl!“

Odložil veko z pohára a pustil ho von oknom. S úžasom ho sledoval ako sa postupne vzďaľuje a mení sa na malú bodku.

Vidlochvost feniklový – papilio machaon.