Miestnosťou sa rozľahlo hlasné kvílenie.
„Ktorý blbec vymyslel takú odpornú melódiu!“ zašomrala Zuzka naštvane.
Rýchlym šmahom ruky buchla po budíku tak že skoro zletel . Mala to perfektne nacvičené. Všetci v byte ešte spali, len ona má stávať.
„Aká to nespravodlivosť!“
Na hodinách svietilo pol piatej. So zalepenými očami sa vyplazila z izby. Hodila na seba oblečenie a vošla do kúpeľne. Dvoma prstami si pretrela ospalú tvár. Konečne celkom rozlepila oči. Na šminky vôbec nepomyslela. Pri takej práci na to ani nemala dôvod.
Nasadla na bicykel a vybrala sa obvyklou trasou. Studený vietor ešte viac rozfúkal jej strapaté vlasy. Do očí jej vbehli slzy. Pohotovo si ich zotrela, zadrkotala zubami a začala intenzívnejšie šliapať. Potrebovala sa rozohriať. Rozbehnúť svoje telo do potrebných obrátok, aby začalo naplno pracovať.
Konečne sa blížila, už z diaľky na ňu zíval veľký statok. Prešla okolo vysokých topoľov až po železničné priecestie. Tu zoskočila z bicykla a peši ho dotlačila až pred vstupnú bránu.
Stálo tam: „ Víta Vás Horákov majer!“
Zazvonila na zvonček. Na to sa s veľkým lomozom dvere automaticky otvorili. Pomaly vošla dnu. Bicykel zaparkovala do stojana a vybrala sa do domu.
* * *
Pán Horák bol majiteľ farmy. Po páde komunistov mu štát vrátil rodinné pozemky. Súčasťou ktorých bol starý majer. Investoval do neho množstvo peňazí až kým tam vytvoril ideálne podmienky pre chov dostihových koní. Podarilo sa mu vydražiť päť nádejných plnokrvníkov. Jeho najlepšou kúpou bol rovinový šampión Borinus. Najlepšie roky mal už za sebou, no predpovedali mu ešte dve tri úspešné sezóny. Potom ho chceli umiestniť do chovu ako plemenníka. Skrížením tohto žrebca s úspešnou kobylou sa mal zrodiť nový šampión.
Horákov majer ležal asi päť kilometrov za mestom. Všade okolo sa rozliehali polia a lúky. Bolo to ideálne miesto pre tréning koní. Za pomoci poľnohospodárskych strojov tam vybudovali tréningovú dráhu. Bola to v podstate kópia dráhy z neďalekého mesta. Kde sa každoročne konali prestížne dostihy.
Pri identickosti dráhy, boli Horákové kone výborne pripravené. Mali pred inými koňmi mierny náskok. Ani to však s určitosťou nezaručovalo víťazstvo. Vždy sa mohlo stať niečo nepredvídané. Buď bol kôň nervózny a zhodil jazdca ešte pred štartom, ale pri nejakej kolízii z preteku vypadol nehody bývali veľmi časté.
Každoročne sa bežalo osem dostihov. Z toho bolo päť rovinových, dva steeplechase a špeciálnym bol pretek poníkov.
Borinus bol pasovaný za hlavného favorita. Ešte z bývalým majiteľom dokázal zvíťaziť dva roky za sebou v hlavnom dostihu a to vždy s iným jockeyom. Pán Horák bol nielen majiteľom ale zároveň aj trénerom. Svojmu favoritovi Borinusovi pridelil mladého amatéra Ronyho.
Rony bol útly chalan s nízkou hmotnosťou. Pri pretekoch ho vždy museli dovažovať aby spĺňal váhový limit. Koniec koncov ako všetci jazdci aj on bol veľký sukničkár. Rád flirtoval s dievčatami. Stálu priateľku nemal a ani ju nehľadal. Vždy sa našla nejaká ktorá mu rada zohrievala posteľ. Bol práve v rozlete. Po niekoľkých sľubných umiestneniach mu tréner začal dôverovať. To že mu pridelil Borinusa bolo pre neho výzvou no zároveň aj akousi zodpovednosťou. Zrazu sa stal stajňovou jednotkou. Zobral to vážne a začal na sebe tvrdo makať.
Povrávalo sa, že sa venuje viac koňom ako milenkám. Každý deň po tréningu zvykol popíjať v miestnom bare. Zrazu sa ale niekam vytratil. Akoby sa pod ním zľahla zem. Prestal ponocovať a nebolo ho vídať ani so žiadnou ženou.
* * *
Zuzana vkročila do stajne. Tá sa rozdeľovala na dve časti. Na pravej strane boli ustajnené kone a naľavo boli naukladané balíky sena. Bola to akási hospodárska časť.
„Dobré ráno!“ pozdravila Zuzana.
„Ahoj Zuzka, akosi meškáš!“ prekvapil ju Horák.
Celá sa začervenala a pozrela na hodiny.
„Ale veď je len šesť hodín!“ vyhŕklo z nej.
„Len toľko?“ začudoval sa Horák.
„Mal som pocit, že je už aspoň osem!“
„To je tým, že nemôžete spávať, však Zuzka!“ prehovoril ďalší hlas z vedľajšieho boxu.
Zuzana sa prudko otočila. Stál tam Rony a hlúpo sa na ňu vyškieral. V prvom momente zostala prekvapená. Doteraz si ju nevšímal, vždy ju len pozdravil a venoval sa práci. Zrazu sa tváril ako jej najlepší priateľ.
„Čo to má znamenať?“ pomyslela si.
„Vari nášmu playboyovi došli milenky alebo nebodaj ...?“ nestihla domyslieť.
„To je ale mládež, keď som ja mal vaše roky pri koňoch som aj spával!“ utrúsil pán Horák a tváril sa pri tom celkom vážne.
„To áno a pri Vás vždy ležala nejaká žena však!“ dráždil ho Rony.
„ Tebe sa tak budem spovedať, playboy!“ mávol rukou Horák a mrkol na Zuzku.
„Aký som ja playboy?“ tváril sa Rony začudovane.
„Zuzka dávaj si na neho pozor, je to kujón!“
Tá sa len usmiala a myslela si svoje.
„Vy mi teda robíte reklamu!“ ohradil sa Rony.
„Takto ma žiadna nebude chcieť!“
„Dobre deti, nechám vás tu o samote a ty Rony sa chovaj slušne !“ na to Horák opustil stajňu.
Zuzana vstúpila do tretieho boxu v ktorom stál Borinus. Bol to vysoký dobre stavaný hnedák, na prvý pohľad z neho šla hrôza. Pristúpila k nemu a jemne ho pohladila po hrive. Nebránil sa len spokojne stál. Z vrecka vybrala kocku cukru a podala mu ju. S radosťou ju schmatol a na znak spokojnosti zaerdžal.
Aj ona sa ako dieťa venovala dostihovému jazdeniu. Po ťažkom páde si ale zlomila panvu a musela s pretekaním skoncovať. Milovala však kone a nedokázala si predstaviť život bez nich. Rozhodla sa pracovať ako pomocná chovateľka. I keď tá práca jej pohltila všetok čas. Ráno musela skoro vstávať a domov sa vracala neskoro večer. Stále mala čo robiť. Najskôr bolo treba koňom vyčistiť boxy. Potom ich musela nakŕmiť. Cez deň zasa vypomáhala s tréningom pánovi Horákovi. Medzitým si stíhala aj trocha zajazdiť. Mala rada ten pocit niesť sa na chrbte toho ušľachtilého zvieraťa. Cítila sa tak slobodne keď cválala naprieč dlhou lúkou.
Večer bolo treba kone očistiť. A prvoradé boli preteky, kde mala dôležité úlohy. Vodievala kone do ohrady pripravujúc ich na dostih. Vždy sa ich snažila upokojiť aby boli schopné bežať. To všetko až do chvíle kým neprišiel jazdec a neodviedol si koňa na štartovaciu pozíciu. Po odbehnutí dostihu musela zasa kone odviesť nazad do prevozného vozíka. V tomto rušnom živote jej vôbec nezostávalo času na seba. Mala dvadsať päť.
Jej rovesníčky boli dávno vydaté a mali po dve deti. Len ona žila stále v rodičovskom byte a nemala priateľa. Celkom to v sebe potlačila, snažila sa nevnímať tlak okolia na jej osobu a žila si vo svojom svete. Nechcela si priznať, že jej život nestojí za nič...
to be continued ...
Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
