už sa mi nechce lámať mihalnice
pri filmoch
v ktorých ženy vstávajú s pudom
sebazáchovy nalíčeným na perách
a v ktorých chlapi fungujú bez penisov
a súložia
stále s tou istou
grimasou
udychčaného slona v epilepsii
už nechcem
liečiť si depky a s každým pípnutím baterky
dobijať realitu
skurvenú v plaste
s otvorom
.
.na ucho
.na hovno
.
zistiť že každú zimu potrebujem opäť šál
a rukavice
ktorými budem hladiť prázdne sedadlá okolo mňa
a pozerať ako ohrievajú nahé tulene kaktus
s kvetom pod jednou čapicou majú neprerušovanú lásku
a prerušovaný seKs
a čakať medzi nimi
čakať na seba
čakať
na tablety ktoré ukradnem čiernym doktorom
v bielych rukaviciach
aby som mohla spať
a nechodiť k tebe každú noc
s nohami rozkročenými na prahu
vybiť realitu
a premerať vzdialenosť
ktorá mi bráni
rozbehnúť sa
dolu schodmi
smerom hore
Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
