Vrahom na skúšku

Bola noc a pršalo. Vždy sa mu páčila daždivá noc. Mala preňho zvláštne čaro. Sedel v kresle a kuchynským nožom ukrajoval kúsky jablka. Bolo to trochu nepohodlné, pretože nôž bol proste priveľký, a hodil by sa skôr na porcovanie mäsa, alebo nejaké frajerské kúsky šéfkuchára so sekaním zeleniny. Rozhodne však nie na pomalé jedenie jablka. Jemu to však vyhovovalo. Keby sa ho na to niekto spýtal, povedal by, že si naschvál vybral nôž väčší ako jablko, pretože to šetrí námahu a zasmial by sa. Nebol však nikto kto by sa opýtal. Nemal prakticky žiadnu rodinu okrem otca. Nemal žiadnych súrodencov a jeho matka zomrela na rakovinu už pred ôsmimi rokmi. Strýkov a tety , a zvyšok rodiny vlastne ani nepoznal. Všetci známi sa mu radšej vyhli, pretože si všetci o ňom mysleli že je divný. Žiadny milý podivín ako Einstein, skôr nebezpečné indivíduum ako napríklad Frankenstein. S tým vyhýbaním v skutočnosti veľa práce nemali. On sám ľudskú spoločnosť nevyhľadával, radšej bol doma a uzatváral sa do seba. Vedel celé dni presedieť mlčky, bez pohybu. Rozmýšľal o živote a o svete okolo. Desil sa toho čo všetko v živote zmeškal, zároveň sa vždy bál žiť. Každý deň bol čakanie na noc, každá noc čakanie na ráno. Čas plynul pomimo.

Sedel v kresle a kuchynským nožom ukrajoval kúsky jablka. Vedľa neho ležal na kresle jeho otec a spal. Jeho otec ťažko pracoval, aby oboch uživil. Ale starol a cítil že už dlho vládať nebude. Mal strach o svojho syna. Tušil že sám neprežije. Jediným útočiskom bol domov a spánok. Spal a v snívalo sa mu o jeho žene. Ako zvyčajne. Zase bol mladý, a svet bol jeho.

Pomaly dojedal jablko. Rozmýšľal o živote. Aký má vlastne zmysel. Nikdy ho nechápal. Chcel poznať svoje miesto na tomto svete, ale nevedel ho nájsť. Jediné čo vedel bolo že tak ako sa život raz začal, tak sa raz aj skončí. Ktovie aké to je. Definitívny koniec? Dojedol jablko, a zdvihol sa. Chcel ísť do kuchyne, zbaviť sa ohryzku a noža, ale v tom ho napadla zaujímavá myšlienka. Aký je ľudský život krehký. Ako ľahko sa dá stratiť. A ako ľahko ho možno ukončiť. Je to všetko také prosté. A zároveň záhadné. Ktovie aký je to pocit. Padol mu zrak na jeho otca. Ktovie o čom premýšľa. Vždy ho zaujímalo na čo myslia druhí. A vždy ho štvalo, že je tu veľa otázok, ktoré zostanú nezodpovedané.

Kľakol si, a dotkol sa ľavou rukou v ktorej držal ohryzok otcovej hrude. Priložil k jeho hrudi ucho, a započúval sa do rytmu srdca a dychu. To je podstata života - tu sa to začína, tu sa to aj končí. Jeho otec sa nezobudil, spal prihlboko. Zdvihol hlavu od jeho hrude, a chvíľu rozmýšľal. Potom zdvihol pravú ruku s nožom. Ktovie aké je to, niekoho zavraždiť. Zaprel sa ľavou rukou do otcovej hrude, a pravou sa zahnal s úmyslom prebodnúť mu srdce. Nevyšlo mu to, nôž sa odrazil od rebier a ťažko porezal ľavú ruku. Zaúpäl. Jeho otec sa prebudil a chcel sa zdvihnúť. Nebolo času na vlastnú ruku. Otca pritlačil ku gauču ľavým lakťom a po zlej skúsenosti sa rozhodol zaútočiť na hrdlo. Ale trafil len hrtan. Začalo sa ozývať chrčanie, ale jeho otec, skôr už len inštinktívne, bojoval ďalej. Začínalo sa mu to vymykať spod kontroly. Jeho ľavá ruka silne krvácala, podľa všetkého si preťal tepnu. V návale zlosti podnikol tretí a záverečný výpad. Tentoraz sa mu to podarilo, a rozrezal otcove hrdlo v miestach kde sa spája s trupom po celej dĺžke. Zaliala ho jasnočervená teplá lepkavá tekutina. Krv ktorá sa valila z hrdla jeho otca na gauč a zem, sa miešala s jeho vlastnou krvou, ktorá naďalej prúdila z poranenej ruky mimoriadne rýchlo, pretože mal zrýchlený tep kvôli fyzickej námahe ktorú práve podstúpil. Začalo sa mu zahmlievať pred očami, a klesol na otca. Strčil pri tom do zakrvaveného ohryzku z jablka, a ten sa skotúľal na zem. Na vyjasňujúcej sa oblohe začínalo svitať.