Slnko sa pomaly chýlilo k obzoru. Zďaleka to nebolo také divadlo ako na Zemi, lebo bolo oveľa slabšie a neprítomnosť atmosféry na mesiacoch Uránu prinášala hviezdnaté nebo aj cez deň. Frank podvedome vyhľadal nenápadnú modrú bodku. Áno, rodná planéta už vyšla. Hneď dokončí opravy a o pol hodinku aj s veliteľom odletia smerom domov.
Miranda je aj medzi pestrou paletou telies slnečnej sústavy pozoruhodná. Kedysi pradávno do nej narazilo veľké teleso a rozbilo ju na kusy. Tie nejaký čas leteli a otáčali sa samostatne a potom sa znovu pospájali ako obrovské trojrozmerné puzzle, ibaže nie správne. Rozhrania jednotlivých dielcov k sebe celkom nepasovali a boli plné trhlín a hlbokých údolí. Tým sa však miestami dostalo na povrch Mirandy to, čo bolo predtým v jadre telesa. A to malo vysoký obsah vzácnych kovov, ktoré sa na Zemi prakticky minuli. Preto sa ich oplatilo ťažiť a voziť aj z takej diaľky.
Frank práve zavrel kryt na ovládaní ťažobného mechanizmu, keď ucítil chvenie. Zvuk sa vo vzduprázdne nešíri, ale otrasy prešli cez hrubé podošvy skafandra. Rýchlo otočil hlavu a uvidel skalnú lavínu, ktorá sa ako v spomalenom filme zosypala svahom medzi ním a náhornou planinou, vytvoriac vysokú bariéru balvanov. Lenže na tej planine stojí ich vesmírna loď, kde veliteľ dokončuje nakladanie rudy. Frank rýchlo rozmýšľal. Predierať sa pomedzi balvany, či otravovať šéfa?
Napravo od neho bola hlbočizná trhlina, ktorej šírku odhadoval tak na dvadsať metrov. Za ňou bol pás schodného terénu, v podstate taký most, ktorý viedol na planinu. Lenže jeho šírka šla už odhadnúť ťažšie. Na Zemi by takú trhlinu nik nepreskočil, ale pri tunajšej malej príťažlivosti to bola hračka.
Frank sa to rozhodol to risknúť, krátko sa rozbehol a skočil. Už o dve sekundy, keď trochu nabral výšku videl, že to bola chyba. Mostík bol dosť úzky, za ním ďalšia trhlina, a on dal do odrazu priveľa sily. Zamrazilo ho. Trhliny mali hĺbku stoviek metrov a taký pád by asi neprežil, hoci by padal dlho a pomaly. Dlhý skok mu doprial pár sekúnd. Horúčkovito uvažoval. Mávať končatinami nemá vo vzduchoprázdne zmysel.
A potom dostal nápad. Rýchlo odopol ťažký kufrík s náradím, vzal ho do ruky a zahnal sa. Keď začal konečne klesať, odhadol, že by preletel zadný okraj mostíka asi o tri metre. Z celej sily hodil kufrík dopredu, mierne nahor. Zákon akcie a reakcie, na ktorý sa spoliehal, mu skutočne znížil rýchlosť a Frank dopadol na zadný okraj mostíka. Chvíľu balancoval, ale ustál to. Kufrík celú minútu padal, než mu zmizol z dohľadu.
Vrátil sa k lodi a veliteľ už ho čakal pri prechodovej komore.
„Kde máš vercajk?“ spýtal sa.
„Ále, spadol mi do nejakej pukliny.“ Frankovi sa nechcelo chváliť svojou zbrklosťou a v podstate ani neklamal, len prikresal fakty. „Mám sa po ňom pozrieť?“
Veliteľ mávol rukou. „Kašlať na to, už sme hotoví, odlietame.“
Frankovi spadol kameň zo srdca. Zo všetkých síl sa na tejto ceste snažil urobiť dobrý dojem. Veliteľ mal asi dva roky do penzie a vedenie firmy už vyberalo nástupcu. A doporučenie od najskúsenejšieho zamestnanca mohlo rozhodovať o postupe.
Frank netušil dve veci. Jednak, že jeho nadriadený všetko videl na monitore a potom tiež, že práve preto sa rozhodol Franka doporučiť. Iste, potrebuje ešte získať skúsenosti, ale v krízovej situácii nestráca hlavu a vie rýchlo konať.
Frank sa usadil v kresle druhého pilota. Konečne sa mu pulz ustálil na normále. Hovorí sa, že človeku v takých chvíľach preletí hlavou celý život. Franka však až teraz, po funuse, napadlo jediné, čo mu stále klavírovali rodičia:
„Dobre, že som dával v škole pozor.“
