Vôľa prežiť

Maroš bol kvalitný horolezec a výborný skialpinista, no mimoriadny samotár. Ešte o trochu viac a hraničilo by to s autizmom. Spočiatku naberal skúsenosti v Tatrách, Rumunsku a Bulharsku sólo, no s príchodom Gorbačova sa zreálnili päť- až sedemtisícové méty. Lenže do Sojuzu sa dalo ísť len po skupinách a tak prišiel do našej partie. Nevedno prečo si najľahšie zvykol na mňa a tak sme na jednom lane polozili prekrásne veci v Tatrách, taký Kresaný roh či Ostrý štít cez Jurzycov zub patria k mojim najťažším. Dali sme aj pár zimných hrebeňoviek Roháčov a pol roka pred odchodom do Ázie sme šli trénovať radosti zimného lezenia v severnej stene Ďumbiera. Áno, v Nízkych Tatrách. Len čo sme s cepínom v ruke prekročili prevej, skydol som sa severným svahom a čo už, podľa príručiek som brzdil cepínom. Maroš zajasal: „Ideme nacvičovať pády!“ a skočil za mnou. Na druhý deň sme už zavŕtali svoju prvú titánovú skrutku, tvárili sa, že ľadom obité skaly nad hlavami sú dosť stabilné a na záver cesty za Slnkom prerúbali svoj prvý vrcholový prevej.
Na Ťan-Šane ho potom len nastupujúca tma donútila otočiť sa 100 metrov pod vrcholom Chan Tengri, ale to je iný príbeh.
Skialpinistické nadanie sme s ním žiaľ nezdieľali a tak sa s lyžami ďalej túlal sólovo. Naše hory mu ponúkali skvelý výber a zasľúbenou zemou mu boli hlavne Roháče. Raz sa zasa vybral do okolia Žiarskej doliny. Vzhľadom na svoju skvelú kondičku poľahky vybúšil na tuleních pásoch vyše tisíc výškových metrov na Baranec a začal traverzovať na susedný Smrek. Cit pre sneh mu vravel, že situácia je nestabilná, ale neotočil to včas a tak ho zrazu zaskočil odtrh snehovej dosky.
Maroš sa začal rútiť dolu strmým svahom v smere Žiarskej doliny. Pri rastúcej rýchlosti pádu mu najprv odoplo lyže, potom vyzulo topánky a rozodieralo bundu na franforce. Bohužiaľ, cestu dolu mu prehradilo pásmo skál a pokus zabrániť najhoršiemu viedol k polámaniu nôh a kotrmelcom. Konečne ho zabrzdila údolná kosodrevina.
Síce polomŕtvy, ale pri vedomí, si dobre uvedomoval, že mu ide o život. Mobily ešte neboli a s otvorenými zlomeninami sa mrazivá tatranská noc nedá vonku prežiť. Zmobilizoval svoju vôľu, ktorú by mu aj buldog mohol závidieť a začal sa na lakťoch plaziť smerom ku značkovému chodníku. Na spásonosnú Žiarsku chatu by mu sily nestačili, tak stavil na jedinú kartu – že niekto bude podvečer zastupovať z hlavného hrebeňa. Po niekoľkých hodinách nepredstaviteľnej driny sa doplazil k vychodenému chodníku a odkväcol, lebo záplavy adrenalínu zrazu prestali žmýkať vysilené telo.
Vtedy sa konečne prebral zo zimného spánku jeho anjel strážny a zhora skutočne zlyžovávali dvaja Marošovi „kolegovia“. Keď ho našli, jeden ostal pri ňom a druhý uháňal na chatu po pomoc. S chatárom ho dostali do tepla a onedlho ho Horská služba transportovala do Mikuláša.
Prežil. Skialpinizmus obmedzil, ale hory vzdať nemohol, udusil by sa nadbytkom kyslíka.

Po prevrate sa začal ukazovať stále sporadickejšie, prišiel sa napríklad pochváliť Matterhornom z talianskej strany, ale už zasa podnikal výlučne sólo. Nová doba introvertom praje. Občas ho vidím uháňať na bicykli po hrádzi, ale na pivo už nechodieva, zase sa uzavrel do samoty.


Minislovníček:
Sojuz – Sovietsky zväz
Chan Tengri – oslnivá elegantná pyramída, 6995 m, Kirgízia
Tulenie pásy – nasadené na lyže pustia dopredu „po srsti“, nepreklzujú nazad
Further starring in order of appearance:
Kresaný roh cca 2300 m, Ostrý štít 2360, Baranec 2184 m, Smrek 2089 m, Matterhorn 4488 m