Ťažké anomálie

***

Po niekoľkých hodinách plaholčenia sa nehostinnou krajinou, dorazili do dediny s podozrivým názvom A¢øæã. Terzerger si názov vzrušene zapísal do notesa.
„Zrejme to bude dávny jazyk trpaslíkov," zauvažoval Kvaricks, ale dvakrát istý si tým nebol. Vlastne sa chcel len pred kolegom blysnúť, že aj on videl Snehulienku. Síce so synchrónnym nemeckým dabingom, ale aj tak. Urobili pár krokov, ale to im už oproti kráčal nahnevane vyzerajúci sprievod vysokých ľudí so zvláštne špicatými ušami. Ich oblečenie hralo všetkými odtieňmi zelenej a Terzerger uvažoval, či tým vyjadrujú svoje sympatie ku Green Peace, alebo návyk k omamným látkam. Napokon usúdil, že asi oboje.
„Zdravím, škriatkovia!" povedal Kvaricks a na znak priateľstva zdvihol ruku do vzduchu. Keby sa ešte nachádzal na Zemi, s najväčšou pravdepodobnosťou by ho zabásli za propagáciu fašizmu.
Elfom sa zatmelo pred očami. Podaktorí dokonca odpadli a už sa nikdy nemali prebrať. ŠKRIATKOVIA???
„Kto ste?" vyštekol neprívetivo starší elf, nepochybne starosta.
„Och, prepáčte," zaškeril sa Kvaricks. „Toto je doktor Terzerger a ja som doktor Kvaricks."
„Obaja sa voláte doktor?" nechápal starosta.
„Nie, nie. To je naša funkcia."
„Aha," povedal starosta a ďalej sa to rozvíjať nechystal. „A čo tu chcete?"
„Merali sme skutočne dlhú cestu astrálnymi rovinami, aby sme sa sem dostali," povedal Kvaricks. Starosta usúdil, že táto informácia je absolútne nepodstatná a mal pravdu.
„Prišli sme sem preskúmať rôzne prírodné anomálie," dodal Kvaricks.
„Tu žiadne anomálie nie sú," povedal starosta a elfí sprievod mu to potvrdil nadšeným mrmlaním.
„Nie?" zneistel Kvaricks a nahliadol do svojho notesu. „Ale podľa mojej správy by sa tu nachádzať mali."
„Prečo si to myslíte?"
„Nachádzame sa predsa v Aretherii, známej rozprávkovej krajine, nie?"
Ďalšia polovica elfov sa porúčala do večných lovíšť.
„Doporučil by som vám vážiť slová," zasyčal starosta, ktorý bol predsa len z tuhšieho mithrilu. „O chvíľu nám vyvraždíte celú dedinu!"
„Povedal som snáď niečo nemiestne?" spýtal sa doktor.
„Áno! Toto totiž NIE JE rozprávková zem."
„Ale ja tu mám jasne napísané..."
„Tak tam máte chybu!"
„A aká je to teda zem?"
„Fantasy zem."
„Fantasy?"
„Presne."
Kvaricks sa obrátil k Terzergerovi.
„Fantasy," povedal mu. „Počul si už niečo také?"
Terzerger pokrčil plecami a matne si spomenul, že kedysi videl plagát na nejaký veľkofilm na ktorom stálo: NAJLEPŠIA FANTASY NA SVETE.
„Niečo na tom bude," povedal napokon.
Kvaricks pokrčil plecami.
„No, dobre," vyhlásil napokon. „Ale tie anomálie by ste tu aj tak mali mať."
„O žiadnych neviem," povedal starosta neprívetivo.
„Nie?" spýtal sa Kvaricks, ako advokát v súdnej sieni pri kladení otázok gorile, podozrivej z vrážd Jacka Rozparovača. „A nie je snáď pravda, že tu máte vodu, ktorá sa sype a piesok, ktorý sa leje?"
„Aha. Tak vy myslíte to...," vzdychol si elf. „Ale to predsa žiadne anomálie nie sú."
„A čo to teda je?"
„Predsa normálny piesok a normálna voda."
„Aha. No, ale viete... pre nás... ľudí... je to takpovediac... zvláštnosť," vypáčil zo seba Kvaricks.
„Skutočne?" uchechtol sa starosta.
„Áno. A preto sme sem prišli. Prišli sme to..."
„Preskúmať," predbehol ho Terzerger, ktorému došlo, že by sa tiež mal nejako sofistikovane vyjadriť. Kvaricks ho obdaril mimoriadne nepríjemným pohľadom niekoho, kto práve kúpil novú sekeru a hľadá človeka, ktorému by ňou mohol skrášliť hlavu.
Starosta pokrútil hlavou.
„A príkaz máte?" spýtal sa.
„Och, samozrejme," usmial sa Terzerger a zaboril ruku do vrecka. Vytiahol dokrkvaný papier a podal ho elfovi.
„Čo to má byť? Prečítaj mi to a potom mi to daj späť!"
Papier mu vrátil.
Terzerger sa usmial a prečítal:

My, sudca Matej Uhjliačin prikazujeme preskúmať nasledovné abnormality v zemi Aretherii:
- Vodivný piesok (čo sa leje)
- Piesočnú vodu (čo sa sype)
Požadujeme, aby vybratí doktori spracovali svoje poznatky do odborného referátu, ktorý mi budeme následne prečítati.

My, sudca
Matej Uhjliačin

„Je trochu zaťažený na sedemnáste storočie," povedal na ospravedlnenie Kvaricks. Terzerger podal papier elfovi a ten sa tváril, že si overuje pravdivosť toho, čo doktor práve prečítal. Bolo to síce divadielko, ale nech elfovi slúži ku cti, že svoj part odohral dobre.

„Dobre," povedal napokon. „Sedí. Ale máme pár podmienok."
„Iste."
„Žrádlo si budete obstarávať sami, rovnako, ako aj nocľah. A nebudete nám znásilňovať ženy."
„Ako poviete," povedal Terzerger sklamane a nenápadne hodil balíček kondómov do prachu.

***

Elfovia ich zaviedli k potoku za dedinou a potom ich nechali úplne napospas ich pokusom a skúmaniam. Kvaricks nabral trochu vody do skúmavky a pridal koncentrát pomarančovej šťavy. Skúmavkou zatrepal.
V roztoku sa objavili malé fliačky.
„Úžasné," vydýchol. „Voda má skutočne pevné skupenstvo!"
„A na pohľad vyzerá normálne," poznamenal Terzerger.
„Áno! To je na tom to zvláštne."
„Áno. Je to divné."
„Nie divné. Zvláštne."
„Zvláštne."
„Je to zvláštne."
„To teda je."

Kvaricks sa obrátil.

„A čo ten piesok?" spýtal sa. Terzerger podišiel o niekoľko krokov dozadu a čupol si. Nabral trochu piesku do ruky a pozoroval, ako mu preteká medzi prstami.
„Obyčajný," oznámil. „Teda, aspoň na prvý pohľad."
„Čo tým myslíš?"
„Keď ho máš na ruke, tak cítiš vlhkosť."
„No teda!" hvízdol Kvaricks. Odobral trochu piesku do skúmavky a vložil ju do svojho kufríku. „Tento objav z nás urobí pracháčov," povedal a pri predstave nadchádzajúceho kamarátstva s malými zelenými papierikmy sa roztriasol, ako feťák po tom, čo zistil, že už nemá prachy na ďalšiu dávku.
„Si v pohode?" spýtal sa Terzerger, strhol si z rúk biele, chirurgické rukavice a opovržlivo ich šmaril do piesku. Okamžite sa potopili. Kvaricks sa rozhliadol.
„Zaujímalo by ma, či ten piesok pijú," zauvažoval.
„Áno," potvrdil Terzerger a preglgol. „Po ceste sem som si všimol pár dedinčanov, ako sa nalievali... tým pieskom."
„Myslím, že by sme im mali pomôcť."
„Čože?" spýtal sa Terzerger.
„Je podľa teba normálne, aby v tridsiatom storočí ľudia pili piesok?"
„No, normálne to rozhodne nie je."
„Tak vidíš."
„Ale oni predsa nie sú ľudia."
„Ale na tom predsa vôbec nezáleží."
„Myslíš?"
„Jasné. Sú to predsa živé bytosti."
„Keď to vravíš... A ako im chceš pomôcť?"

Kvaricks urobil niekoľko krokov plných odhodlania, dal si ruky v bok a pozoroval krajinu zaliatu slnečnými lúčmi.

„Obrátime ju," povedal napokon.
„Čože?"
„Aretheriu. Obrátime ju," spojil ukazovák a palec do kruhu a pretočil ju. „Otočíme," dodal a opäť pretočil ruku. „Takto."
„A tým sa to vyrieši?"
„Určite. Je to predsa naopak. A opak zvrátime tým, že vyvrátime naopak."
„Starý dobrý Newton," pokýval Terzerger hlavou. „Ale ako to spravíme?"
„Predsa pomocou OTÁČKOVÉHO BICYKLA," usmial sa Kvaricks a potľapkal rukou po svojom kufríku.

***

„Na tomto sme sa nedohodli!" prskal starosta a škrípal zubami, akoby práve zjedol niečo veľmi nechutné. Napríkad svoju susedu, naloženú v aspiku.
„Ale no tak," povedal pokojne Kvaricks. „Bude to pre vás lepšie..."
V duchu už ale zaľutoval, že sa svoj nápad rozhodol prekonzultovať so starostom.
„To určite!" zvolal elf pobúrene.
„Nie je práve normálne, aby ste pili piesok."
„A čo vás je vlastne do toho?"
„Chceme vám pomôcť. To je naša úloha. Pomáhať."
„Vyserte si oko!" povedal starosta citlivo.
„Nemali by ste ten nápad hneď zavrhnúť."
„Nemáte právo zasahovať do vnútorného chodu našej krajiny!"
„Ale veď..."
„Nijaké ale! Ak do rána nezmiznete z Aretherie, dám vás rituálne upáliť na námestí! Dohovoril som!"
„Ale..."
„To je všetko!"

Kvaricks sklonil hlavu a vypochodoval z arény.

***

„Tak ako to šlo?" spýtal sa Terzerger.
„Výborne. Súhlasil."
„Čo? Naozaj?"
„Hej."
„Čím si ho podplatil."
„Ničím. Len som použil vhodné argumenty."
„Aha," preglgol Terzerger. Slovné spojenie „vhodné argumenty," obvykle zahŕňalo mučenie, skalpovanie, pitvanie a plno ďalších fajn vecí.
„Kde to urobíme?" spýtal sa Kvaricks.
„Myslím, že radšej na poli," povedal Terzerger. „Koniec-koncov: nemusí to byť všetkým na očiach."
„To znie dobre," uznal Kvaricks a spolu s Terzergerom sa vydali na pole. Boli už pomerne ďaleko od dediny a tak Kvaricks otvoril svoj kufrík a vytiahol z neho Otáčkový Bicykel, respektíve jeho súčiastky. Sadol si do prachu a začal ich skladať. Návod si so sebou samozrejme nevzal, ale teraz ho to zamrzelo. Nedokázal totiž pospájať jednotlivé komponenty a to aj napriek tomu, že on sám bol ten, čo Otáčkový Bicykel vyrobil. A to vo svojej vlastnej garáži za pomoci absinthu a heroínu.
Terzerger mu však rád pomohol a tak po troch hodinách lopotnej práce mohli skonštatovať:
„A je to!"
Prišlo im to aj trochu vtipné, hoci nevedeli prečo. Napriek tomu sa však nezasmiali. Vedci sa nikdy nesmejú. Kvaricks vyskočil na bicykel a začal ako zmyslov zbavený šliapať do pedálov. Keďže Otáčkový Bicykel bol postavený na princípe Stacionárneho Bicykla, je jasné, že doktor po celý čas stál na mieste. Obďaleč postával Terzerger a hľadel na hodinky.
„Fajn," oznámil po hodine a pol. „Už sme sa pretočili o deväťdesiat stupňov."
„Len toľko?" nechápal Kvaricks a zotrel si z čela pot.
„Ešte štyrikrát toľko a máme to," usmial sa Terzerger.
Pot sa zo Kvaricksa lial s intenzitou sliny vypľutej Godzillov na horúci asfalt. Jazyk mu visel až niekde pri plesnivom prirodzení. Pripomínal nenažraného vlka, naháňajúceho ovcu, akurát že bez nôh.
A bez ovce.
„Sto osemdesiat stupňov," oznámil Terzerger. Slnko už pomaly zapadalo. Napadlo mu, že by bolo dobre, ak by to stihli do zotmenia, aby ráno už mohli byť doma.
„Dvesto sedemdesiat!" zvolal Tezerger. Kvaricks šliapal, akoby bol snaživá deva z Bankogského bordelu.
„Áááá...," Terzerger zdvihol ruku do vzduchu a urobil dramatickú pauzu. „Tristošesťedesiat!" doložil. Kvaricks sa zvalil na zem a prudko oddychoval.
„Som na teba pyšný, kámo," povedal Terzerger.
„To si myslím," utrúsil Kvaricks.
„Len sa neposer samým šťastím," atakoval Terzerger a tým Kvaricksa v intelektuálnom slova zmysle položil na lopatky.
Doktori zložili bicykel a vracali sa do dediny. Už z diaľky videli plápolať ohne.
„Zlynčujú nás však?" šepol Terzerger kolegovi.
„Hovno. Starosta predsa súhlasil," povedal doktor a zrejme svojmu tvrdeniu aj sám uveril.
„Nevyzerá to dobre," podotkol Terzerger.
„Možno to s nami ani nesúvisí."
Keď však prišli bližšie, uvedomili si, že súvisí. A to tak, že dosť. Miestni totiž držali pochodne, vidle, motyky a ďalšie nebezpečné nástroje.
Vyzeralo to, že sa schyľuje k vojne.
„Čo to má kurva byť?" zreval starosta, prižmúril oči a zahľadel sa na nich.
„Chyťte tie kury!" zavelil. „Bude pečienka!"
„Vidíš," vydýchol si Kvaricks. „S nami to nesúvisí... Idú chytať nejakú hydinu."
Terzerger zbledol.

***

Doktori sa krčli zamknutí v chlieve a tlmene nadávali. Respektíve nadával len Kvaricks. Terzerger sa so situáciou zmieril až podozrivo rýchlo.
„Takže oni nás považujú za sliepky!" zašomral Kvaricks. „Ako je to možné?"
„Zrejme sme nevychytali všetky muchy, čo sa týka toho tvojho bicykla," pokýval Terzerger hlavou.
„Pche...," zasyčal Kvaricks. „A ja som im chcel iba pomôcť."
„Len pokoj, kámo...," chlácholil ho Terzerger. „Zatiaľ si daj zrno..."
Kvaricks znechutene odstrčil ponúkanú porciu.
„Upokoj sa," doporučil mu kolega. „Zatiaľ sme na tom dobre."
„Zatiaľ?"
„Hej. Zajtra už nebudeme."
„Kde nebudeme?"
„Tu."
„Zdrhneme?" spýtal sa Kvaricks s nádejou.
„No... Aj tak sa to dá povedať," zamrmlal Terzerger a ponoril svoj čumák do misky so zrnom.