Severná stena

Paľo bol 17-ročný nadšený horolezec, ktorý rýchlo preukázal schopnosti na malokarpatských cvičných skalách a keďže za starého režimu Alpy nehrozili, udrel s partiou skúsenejších borcov do Vysokých Tatier. Na týždeň sa spolu s oddielovými kolegami ubytoval na Brnčalke a vďaka stabilnému augustovému počasiu rýchlo zdolával okolité prásky. Najprv sa rozliezli na Karbunkulovom hrebeni a Žeruchových vežiach a potom už pritvrdili päťpluskovým variantom cez platňu z juhu Jastrabej veže. Keďže sa Paľo v ťažkom exponovanom teréne osvedčil, večer po guláši a pive na chate mu dvaja borci v najlepších lezeckých rokoch ponúkli účasť na vari najhodnotnejšom výstupe v oblasti.
„Počuj, čo by si povedal na diretku Malého Kežmaráku?“
„A nebudeme v trojke pomalí?“
„To zmákneme, sprievodca píše osem hodín, návrat je skoro choďák, dá sa aj pri čelovkách.“
Paľo bez veľkého rozmýšľania súhlasil. Pre laikov sa patrí vysvetliť, s čím vlastne. V tomto prípade šlo o severnú stenu Malého Kežmarského štítu, ktorá s 900 metrami predstavuje najvyššiu tatranskú stenu. Pre porovnanie obávaná Nordwand Matterhornu má 1200 metrov.
Nadránom, ako sa patrí – ešte pri hviezdnej oblohe - sa presunuli pod Stenu a za brieždenia vyrazili kolmo hore. Ozýval sa obligátny cengot zatĺkaných skôb, ktorý dnes už mimochodom nepočuť, lebo technika a výzbroj pokročila a okrem toho sú v obľúbených cestách osadené nity. Ale vtedy ešte doznievali romantické časy. Všetko šlo podľa plánu a keď niečo popoludní doliezli ťažšiu, šesťkovú spodnú polovicu Steny, spokojne a zaslúžene sa naobedovali na širokej lávke zvanej Nemecký rebrík. Dovtedy Paľo liezol ako druhý, čo znamená s bezpečnejším istením zhora.
„Nechcel by si chvíľu liezť ako prvý? Ďalej už je to „len“ päťka,“ ponúkol mu dovtedajší prvolezec.
„Jasné, nech môžem povedať, že som aj viedol,“ nechal sa Paľo zasa nahovoriť.
Vyrazil. Keď vyliezol asi 20 metrov, dobral druholezca na neisté vzdušné miesto a pokračoval. Keď počul signál „Päť metrov!“, začal sa obhliadať po solídnejšom fleku na vybudovanie štandu. Pokúsil sa o krátky náročný traverz, no neudržal sa v ňom a vyletel. V slangu sa tomu hovorí „hodil držku“, lebo sa letí dolu aj s ústami. Horšie bolo, že cestou vytrhol aj druholezca a spolu hodili už držky dve. Našťastie tretí na lane mal vybudovaný perfektný štand a oboch udržal. Druholezec si pri páde zlomil rebrá, ale inak bol ešte ako-tak s bolesťami pojazdný. Zato Paľo utrpel pri svojom cca 70-metrovom páde ťažké zranenia a upadol do hlbokého bezvedomia. Jeden zdravý a jeden zranený lezec ho potom do večera spúšťali dolu stenou a neďaleko už čakala privolaná horská služba s nosidlami a Gazikom.

Paľo to prežil bez trvalých telesných následkov a asi po týždni sa v Popradskej nemocnici prebral z kómy. Za ten čas jeho matka stihla pozberať všetok jeho lezecký vercajk zo skríň i spod postele a rozpredať ho. Maminy bývajú na svoje deti precitlivené.

Minislovníček:

Brnčalka - chata pri Zelenom plese
Päť, päťplus, šesť – rastúca obtiažnosť lezenia
Diretka - spisovnou taliančinou direttissima, je priama, kolmá cesta stenou bez kľučkovania relatívne ľahším terénom
Štand – miesto kvalitného istenia, kde jeden istí a druhý lezie
„Päť metrov!“ - istiaci oznamuje odhadom dĺžku zostávajúceho lana prvolezcovi
Traverz – zhruba vodorovný presun
Gazikom - ruským off-road