Otvorila som oči. Okolo búdy prebehlo čudné zviera. Nesmelo som vystrčila hlavu a uvidela som ho. Bolo väčšie ako ja. Otočilo sa a rútilo sa smerom ku mne. Hneď som sa opäť schovala. Prebehlo. Vybehla som von z búdy a začala zaštekať. Zrazu sa zastavilo. Podišla som k nemu a ono pomaly ku mne.
- A ty si kto? – opýtala som sa.
- Ja som prasiatko a ty? – odpovedalo prasiatko.
- Rita, a ty tu čo robíš? – vyzvedala som.
- Ja tu bývam, ale teba som tu ešte nevidelo. – pokračovalo prasiatko.
- Ani ja teba a budeš sa so mnou hrať? – opýtala som sa ho.
- A ako?
- Na chytačku. – odvetila som.
- Dobre, chytám ja a ty utekaj! – povedalo prasiatko. Tak som sa rozbehla. Prasiatko ma naháňalo po celom dvore. Hore, dole, doprava aj doľava. Uhýbala som sa a ono sa aj pošmyklo. Zrazu ma už už ma dobehlo, keď som vyskočila na búdu.
- To neplatí! – povedalo prasiatko.
- Prečo? – opýtala som sa.
- Lebo ja neviem skákať. – pokračovalo prasiatko.
- Nevieš? Tak dobre, teraz chytám ja. – povedala som a rozbehla som sa. Avšak hneď som ho chytila. Raz, druhýkrát a aj tretíkrát.
- Rita, nechal ho! Choď do búdy! Počuješ ma! - kričal na mňa môj pán.
Otočila som sa a rozbehla rovno k nemu. Vedela som ako naňho. Zakrútila som chvostom a zaštekala.
- Rita, nesmieš naháňať prasiatko, aby si neublížilo. – povedal. Mohlo by si zlomiť nôžku. – pokračoval. Pozrela som sa na prasiatko, ktoré sa stratilo za rohom.
- Dobre - zaštekala som.
Pustil ma na zem a ja som sa rozbehla do búdy, ľahnúť si na teplý vankúš. Bola som unavená z naháňačky s prasiatko. Oprela som si hlávku o labky a zaspala.
Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
