Príbehy malej Rity - Rita a čudné vtáky

Slnko vyšlo na oblohu. Dvor bol opäť prikrytý snehom. Pred búdou rozvoniavalo čerstvé mliečko. Vybela som von.  

– Dobré ráno Rita. – povedal Petrík.  Chvíľu ma sledoval ako si na ňom pochutnávam a potom odišiel. Dopila som ho. Chvíľu som premýšľala, čo dnes budem robiť. Tak  som sa rozhodla, že sa tu poobzerám. Opustila som svoju búdu a šla smerom, kde som naposledy videla prasiatko. Za rohom stál smiešny veľký vták.

– A ty si kto? – opýtal sama  vták.

– Ja som Rita. A ty? – opýtala som sa.

– Sliepka. – povedala. Toto je náš dvor! Zamávala krídlami a striasla sa. V tom ma obklopili ďalšie sliepky. Sledovali ma, lebo psíka asi ešte nevideli. Jedna ma poťahala za chvost, druhá za uško a tretia si čosi kotkodákala.

– To je môj chvost. – zaštekala som. Sliepky sa hneď rozpŕchli po dvore. Začali hlasno kotkodákať. Mne sa to hneď zapáčilo.

– Asi sa chcú hrať. – pomyslela som si. No dobre, prvá chytám ja. – povedala som a rozbehla za veľkou sliepkou. Tá začala kričať o pomoc. Zastavila som sa, poobzerala okolo, ale nič nebezpečné som nevidela. Tak som sa za ňou pustila ďalej. Bolo to zábavné. Ba zábavnejšie ako s prasiatkom, pretože sliepky zamávali krídlami a sem tam aj lietali nad zemou. Zrazu sa objavila iná sliepka. Roztiahla krídla a začala kričať.

– A ty si kto, že si dovoľuješ naháňať moje sliepky? – povedala.

– Ty si, ale divná sliepka. – povedala som.

– Ja a sliepka? Veď ja som kohút. – odvetil kohút.

– Kohút?

– Áno. Ja som pánom tohto dvora a nedovolím ti naháňať moje sliepky, rozumieš?! – pokračoval kohút.

– Veď ja som sa chcela iba hrať. – bránila som sa.

– Tak si nájdi iného kamaráta. – povedal kohút.

– A ty sa so mnou nechceš hrať?

– Nie, nemám čas. Musím dávam pozor na sliepky! – odvetil.

– No dobre. – povedala som a pobrala som sa do svojej búdy. Premýšľala som, čo mi povedal ten kohút o inom kamarátovi. Ale kde si nájdem iného kamaráta? Ešte neviem, ale zajtra, zajtra na to možnože prídem. Ľahla som si na vankúš a zaspala.