Plesnivá tlačenka je zdraviu škodlivá

„Čudné...," povedal som si.

Potom som však mykol plecami a pomyslel si, že to predsa nie je moja vec. Vzal som si z regálu bochník tmavého chleba a zamieril k pokladni. Cestou som premýšľal, komu za nákup vlastne zaplatím, a či VÔBEC zaplatím. Usúdil som, že vzhľadom na momentálnu situáciu je to zbytočné. Nálada sa mi zlepšila, ako vždy keď zistím, že nebudem musiež zbytočne mrhať ťažko zarobeným obeživom. Prechádzal som práve okolo regálov s plechovkami paradajok. Na sekundu som sa zastavil a zauvažoval, či je chlieb spolu s plesnivou tlačenkou, zaliatou paradajkami v náleve, dostatočne gurmánska kombinácia. A vtedy sa to stalo. Jedna z konzerv slabo zabrnela, asi ako čerstvo kúpený vibrátor a skočila mi priamo do cesty. Zháčil som sa. Zadíval som sa na regál. Niečo tu nehralo. Plechovka mi skočila do cesty. Sama. Niečo tu nehralo. Ako to mohla dokázať? Je snáď živá? To sotva. Niečo tu nehralo. Niečo tu...

„Hej, ty!" začul som odrazu piskľavý hlas, ktorý ma hneď vrátil do reality. Zadíval som sa nahor.
„Pane?" spýtal som sa.
„Tu dole, ty kripel."
Skĺzol som pohľadom ku konzerve. To ona rozprávala. Čudné. Nevedel som, čo mám povedať a tak som radšej mlčal.
„Kam máš namierené?" spýtala sa konzerva po piatich minútach hrobového ticha.
„Nikam," povedal som. Nebola to príliš vynaliezavá odpoveď, ale bola jediná, ktorú som dokázal vydolovať z útrob môjho vyšokovaného mozgu.
„Skutočne?" zasyčala konzerva.
„Áno," povedal som. „Ja tu totiž len nakupujem."
„Toto je ale NAŠE územie!"
„Ako prosím?"
„Je to územie PARADAJOK V KONZERVE!"
„Toto tu?" spýtal som sa obozretne a ukázal dookola rukou. A bohvie prečo sa mi v hlave vynorila nasledovná myšlienka: Plesnivá tlačenka je zdraviu škodlivá.
„Áno," zavrčala konzerva. „TOTO TU!!!"
„Nikdy som nepočul, že by sa supermarkety členili na územia."
„Prichádza nová doba," informovala ma konzerva. Nepochopil som, čo tým chcela povedať. Nadýchla sa a pokračovala: „Takže tu nemáš čo robiť! Chápeme sa?"
„Ale ja tu len kupujem chlieb," povedal som a ukázal naňho prstom. Tak trochu som dúfal, že tým sa táto situácia uzavrie, ako hlúpe nedorozumenie, pôjdeme na pivo a svet bude zase fajn. Konzerva ma však rýchlo vyviedla z omylu.
„Nemôžeš si sem len tak prísť a kupovať chlieb!"
„Prečo, to sa nesmie?"
„Prečo si tu?" dorážala ďalej konzerva. Akoby bola hluchá. Čo nebolo tak úplne vylúčené. Pokiaľ som si pamätal, na biológii nám nespomínali nič o tom, že by konzervy mali nejaké sluchové aparáty. Vlastne nám nikdy nespomínali nič o konzervách. Zrejme vedeli prečo. Ale to len tak naokraj.
„Kupujem chlieb!" vyhŕkol som celý zúfalý. Zdalo sa mi to, ako dostatočný dôkaz toho, že som sa ničím neprevinil. Bol som nahnevaný a nervózny. Človek už nemôže ani v pokoji nakúpiť...
„To je neprípustné," vyhlásila konzerva.
„Prečo by bolo?"
„Pretože to tak stojí v zákone."
„A akom zákone?"
„V našom zákone."
„V akom vašom zákone?"
„V našom svätom zákone."
„Rozumiem. A čo ten zákon hovorí?"
„Že je bezbožné nakupovať chlieb."
„Tuším som o tom nikdy nepočul."
„Nečudujem sa. Je to úplná novinka. Chvíľu potrvá kým sa to rozšíri."
„Načo je to vlastne dobré?"

Konzerva sa na mňa zadívala.

„Na to, aby sme si podrobili ľudstvo!" vyhlásila mrazivo.
„Čože?"
„Dobre počuješ. Už dlho sme pripravovali vzburu..."
„Vy? KTO vy?"
„Predsa konzervy paradajok. A nielen tie," dodala s temným úsmevom. „Pridali sa k nám VŠETKY potraviny."
„Potraviny sú... živé?" spýtal som sa a pripadal si pritom, ako idiot.
„Samozrejme," odvetila konzerva. „Viem, že ti to znie zvláštne. Vy ľudia máte totiž ešte príliš ďaleko k našej inteligencii."
„No, len si nefandite."
„Máme na to právo."
„Sväté?"
„Prirodzene."
„To som si myslel. A porušenie toho práva sa rovná smrti?"
„Presne tak."
„Aj to som si myslel."
„Ale to z teba ešte nerobí génia!"

Chvíľu som mlčal. Nečakane mi po chrbte prebehol mráz a premohla ma panika.

„Ale prečo?" vykríkol som zúfalo a bez zjavnej súvislosti. „Prečo?"
„Už nám liezlo na nervy, ako nás beztrestne požierate!"
„Aj my musíme z niečoho žiť."
„To je dosť úbohý argument."
„Ale je rozumný!"
„To sotva! Ste obyčajní vrahovia! Nemáte svedomie!"
„Vrahovia? Nemohli sme vedieť, že patríte medzi ŽIVÉ organizmy!"
„Neznalosť zákona neodpravedlňuje!"
„Takže vy nás chcete ovládnuť?" spýtal som sa ešte raz. Aby nedošlo k nedorozumeniu. Stále som mal totiž pocit, že mi niečo uniklo. Že je to celé iba akýsi nepodarený žart. Skrytá kamera. Kamera za hľadáčikom kamery. Niečo, na čom sa budem, ako dôchodca parádne baviť, púšťať si to na Vianoce a plieskať sa pritom do stehien, ako retardovaný. Pri tejto predstave budúcnosti ma striaslo.
„Presne tak," potvrdila konzerva a nadšené pišťanie ostatných paradajok v náleve jej dalo za pravdu. Potom začali všetky konzervy vyskakovať z regálov. Utvorili okolo mňa dokonalý kruh. Nebolo úniku. Vyľakane som poskočil. Pot sa zo mňa rynul rýchlosťou rozvodnenej Mississippi. Smutne som sa zadíval na svoj bochník chleba. Niečo mi hovorilo, že ho už zjesť nestihnem.
„Vždy som si myslel," povedal som deprimovane, „že nás skôr ovládnu počítače."
„To iba svedčí o tvojej inteligencii."
„Čo teraz so mnou urobíte?"

Konzervy si vymenili pohľady. Jedna z nich potom prudko vyskočila a tresla ma priamo medzi oči. Pohľad sa mi zakalil a pred očami mi začali plávať tmavé škvrny. Potom som odpadol...

***

„Zdravím, slečna Rozália. Čo vás privádza do nášho skromného obchodu?"
„Náhoda. Videla som, že máte vo výklade nový tovar. Bol by hriech nevyužiť príležitosť."
„To rada počujem."
Konzerva plná paradajok sa práve dohadovala s pani Rozáliou, ktorá v skutočnosti vyzerala, ako balík morskej soli. Živý balík morskej soli. Živý organizmus. Nový vývojový stupeň. V supermarkete sa to hemžilo zákazníkmi. Premávali sa tu paradajky, papriky, vrecká strúhanky, banány, pomaranče... proste všetky potraviny supermarketu. Príliš sa od nás nelíšili. Nakupovali. Hlasno nadávali a strkali do seba košíkmi. Nadávali si. Každý každému tykal. Ja som visel zavesený na háku v udiarni. Nebol som sám. Bolo tu so mnou plno ľudí. Obrátené garde.

„Aj teba dostali, čo?" spýtal sa ma jeden mladý týpek a trpko sa uchechtol. Neodpovedal som mu. Nepripadalo mi to dôležité. A okrem toho, tovar predsa nerozpráva!
„Už nezostal nikto, nikto," zasmrkal mladík. V očiach mal len bielko.
Rozália si práve prezerala kusy mäsa. Bola nedeľa, takže zrejme chcela urobiť rezne. Klasika. To mi pripomenulo, že som sa ešte nenaraňajkoval. Ale čert to ber. Rozália na mne spočinula pohľadom a dlho sa na mňa dívala.

„Vezmem si tamtoho," povedala a ukázala na mňa. No dofrasa, pomyslel som si, mám to fakt šťastie...
„Toho?" spýtala sa konzerva a znechutene ohrnula nos. „To je predsa Edmund Elat. Magor a lenivec. Ten za veľa nestojí... Ešte nie je ani doúdený..."
„Nevadí... Na rezne sa hodí akurát. Vezmem si ho."
„Tak dobre," povedala konzerva, zvesila ma z háku a začala ma baliť do ochrannej fólie. Pohľadom som sa rozlúčil so svojími kolegami na hákoch. Ešte som neprepadal beznádeji. Spoliehal som sa na to, že sa mi podarí utiecť keď ma bude Rozália odnášať vo svojej nákupnej taške. Mal som aj plán. Zakreslil som si ho do mozgu. Obrazne povedané. Konzerva ma balila.
„Moment," zarazila ju Rozália. S nádejou som pozdvihol zrak. Srdce mi búšilo až niekde v krku a žalúdok som mal ako na vode.
„Áno?" spýtala sa konzerva. Rozália sa usmiala. Zlovestne. Odporne.
„Len som chcela... totiž... Mohli by ste mi ho prosím nakrájať na jemné plátky?"
Moji súputníci na hákoch sa škodoradostne zarehotali.