Keď sa vesmírna loď dostala na obežnú dráhu Jupiterovho mesiaca Io, obaja členovia posádky, Ron aj Henry, zvedavo pozorovali búrlivé teleso. Dve z asi stovky známych sopiek boli práve aktívne a vyvrhovali sírnaté zlúčeniny a soli do obrovských výšok. Bolo treba ostať na vysokej obežnej dráhe, aby im nezanieslo trysky.
Keď sa Ron prihlásil na túto výpravu, vedel aké riziko ho čaká pri pristávaní na tomto vari najagresívnejšom mesiaci v celej slnečnej sústave, aj pri štarte z neho. Keby nebolo obrovskej finančnej motivácie, ani by ho nenapadlo ísť do takej ruskej rulety. Z veľkých vulkánov po erupciách prúdila až tisícstupňová láva a spolu so sopečným popolom neustále pretvárala povrch mesiaca.
Po troch obletoch Ron preliezol do pristávacieho modulu a oddelil sa od veľkej lode. Prekonal riedke sodíkové mračno a zostupoval cez sírovo – soľný opar. Keď sa už dostal nadovid od miesta pristátia, naplnili sa jeho obavy a jeden z blízkych vulkánov začal soptiť. Ron musel prerušiť pristávanie, znovu nabrať výšku a pristáť až na druhý pokus, po poklese aktivity výbuchov. Nešlo ani tak o nebezpečnosť situácie, ako o prudko zvýšenú spotrebu paliva. Po pristátí sa s obavou pozrel na ukazovateľ stavu vodíka. Bude to vôbec stačiť na návrat na obežnú dráhu? Ale jedno po druhom.
Teraz sa bolo treba venovať účelu návštevy. Ron vyšiel z modulu, na prilbu mu okamžite začal padať sírnatý popol. Masívnymi dverami zostúpil do podzemných priestorov. Musel ostať v skafandri, lebo bane na Io boli plne automatizované a bez umelej kyslíkovej atmosféry. Ronovou úlohou bolo opraviť a reštartovať systém, ktorého poruchu nedokázali automaty detekovať a odstrániť.
Keď sa začali rozmáhať základne na Európe a Ganymede, rýchlo stúpala spotreba kovov. A slapovými silami Jupitera a jeho ostatných mesiacov miesené vnútro Io vynášalo na povrch ťažké zložky jadra. Preto boli za ohromných nákladov a strát vybudované plnoautomatizované bane na Io a Ron prišiel odstrániť prvú veľkú poruchu.
Dnu bolo horúco, ale chladenie skafandra to zvládalo. Najprv šiel do centrály a vyvolal si na počítači všetky údaje. Tie už v skutočnosti poznal, boli vysielané do strediska na Európe, ale chcel všetko dôsledne skontrolovať. Potom zostúpil to ťažobnej časti, nenáhlivo si ju prešiel a presunul sa do metalurgického komplexu. Napokon sa vrátil do centrály a pokúsil sa o reštart. Stroje sa rozbehli, ale po chvíli zostali stáť.
Ron uvažoval. Čosi ho napadlo – veď napokon pre jeho skúsenosti ho vybrali spomedzi uchádzačov. Pripomenulo mu to situáciu pred dávnymi rokmi na Marse. Vtedy len začínal, a ak by to bolo ono, na sklonku kariéry by sa s tým stretol iba po druhý krát. Presunul sa do oblasti medzi ťažobnou a metalurgickou časťou a spustil systém na diaľku. Áno, dopravník sa sotva viditeľne na chvíľku zrýchlil, spomalil na normál, zrýchlil a potom stroje zastali. Je to tak, táto zdanlivo zanedbateľná odchýľka v rytme môže zafungovať ako rezonancia a rozhasiť systém. Ron dotiahol pár skrutiek na dopravníku a vrátil sa do centrály. Chvíľu prepisoval program a potom znovu reštartoval systém. Stroje sa rozbehli a už sa nezastavili.
Po nástupe do modulu sa spojil s Henrym. Ten už vedel o úspešnej oprave, ale na gratulácie bolo priskoro. Počítače totiž ukazovali, že Ronovo zvyšné palivo nebude stačiť na dostatočne vysokú obežnú dráhu, kde by ho Henry mohol nabrať. A tak si Ron aspoň vybral dráhu blízko rovníka, aby využil odstredivú silu od rotácie Io. A čas štartu naladili na maximum slapových síl. Tie sú na Io podstatne väčšie ako na Zemi, kde slapové pôsobenie Mesiaca vyvoláva prílivy a odlivy. Podľa výpočtov však ani to nemalo celkom stačiť. Ron maximálne odľahčil modul, vyhodil všetko čo mohol postrádať. Na nič ďalšieho už neprišli.
Keď prišiel ten čas, Ron naštartoval motory a vzniesol sa nad Io. Palivo sa rýchlo míňalo a napokon motory zhasli. Dosiahnutá výška naozaj nebola dostatočná. Po chvíli jeden z vulkánov prudko vybuchol a prúd prachových častíc sa rýchlo hnal nahor. Keď dosiahol Ronov modul zatriasol ním, ale hlavne ho odtlačil ďalej od Io. Síce mu znefunkčnil trysky, ale tie neboli Ronovi bez paliva aj tak nanič. Ešte to stále nebolo dosť, ale modul už krúžil vyššie a na druhý deň, po ďalších dvoch erupciách konečne dosiahol potrebnú výšku. „Paradoxné,“ vravel si Ron. „Jedna sopka mi narobila problémy a ďalšie mi pomáhajú.“
Bolo mu už jasné, že tie zaslúžené peniaze si užije na penzii on, nie jeho dedičia. Keď sa obe lode spojili, Ron otvoril priechod a dal si dolu skafander. Ucítil ostrý zápach síry, akoby sa vrátil z pekla.
Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
