Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
Ahojte, som molekula H2O.
Od nepamäti.
Občas sa mením, ale moja životdávajúca podstata ostáva.
Teší ma kolotoč, ktorým sa vozím stále dookola. Veľa toho vidím. Nového, krásneho, ako aj teraz.
Jé to je pekné. Chcem ísť bližšie.
„To nie je to, ale on," začala ma poučovať iná molekula, ktorá mi nesiaha samozrejme ani po O. Molekula kameňa, ktorý si vylihuje v korýtku mojej terazdomovskej rieky.
„To je jedno. Je pekný," odsekla som zasnene už iným molekulam a stratila výhľad, pretože prúd, ktorému som sa až do tejto chvíle nevzpriečala ma zaniesol ďalej a hlavne preč.
Musím sa priznať, že sa mi ešte nestalo, aby ma niečo také rozladilo, ale nebolo to pre mňa dôležitejšie ako pokus o návrat. Návrat molekuly vody proti prúdu rieky. Nemožné, pokývali prekvapené molekuly a atómy v jej blízkom okolí, to nejde. Ale mne to išlo. Teda nie celkom.
Aspoň sa mi podarilo zachytiť v nejakej špinavej bačorine, vzniknutej v koreňoch stromu, ktorý rástol pri rieke a nevzďaľovala som sa.
„Ako sa vrátiť?" fňukala som, lebo asi to bolo naozaj nemožné.
„To sa nedá," zlomyseľne sa posmievala matka rieka svojím zurkotom.
„Musí," a ostala som zaťato už celá zafúľaná v špine, kde ma začali obliepať špinavé molekuly blata a ani nechcem vedieť čoho všetkého.
On akoby o mne tušil sa priblížil. Hľadel do rieky okolo ktorej prechádzal, akoby ma hľadal.
Určite ma hľadal, to je jediné vysvetlenie. Začala som si nadávať. Takúto zafúľanú, špindírku ma nespozná.
Mal oči. Nie je to žiadna samozrejmosť, ja oči napríklad nemám. A mal ich nádherné, farby akou sme vykachličkovali oceán.
Nie nevidel ma.
Aspoň som videla ja jeho.
Ešte chvíľu tam pobudol, veril určite tomu, že ma zbadá, cítil srdcom, že som nablízku, a potom sa pobral ďalej po prúde. Určite si myslel, že som odplávala.
Ja som však za ním nestíhala. Tie hnusné ufúľané molekuly mi bránili a sťažovali moje úsilie. Než som sa im vymanila a utekala za ním zotmelo sa.
A tma nastala aj v mojom O. Smutno a tichučko som si plávala nevediac kam, nezaujímajúc sa o to.
„Čo ti je?" spýtala sa ma jedna sestrička, ktorá už hodnú chvíľu kraulovala vedľa mňa. Tak som jej všetko rozpovedala. Aspoň sa mi uľavilo
„Ach ty trdlo zaľúbila si sa. A do človeka," smiala sa priateľsky. „Ale neplač, nie je to predsa vôbec beznádejné. Raz som poznala molekulu, ktorej sa prihodilo niečo podobné."
Povedala to rýchlo a sklonila trošku svoje H, myslím, že vlastne hovorila o sebe.
Počúvala som ju teda pozorne a pomaly začalo svitať a to aj v mojej mysli. Svitať nádej a viera.
Pripravila som si teda dobre plán, rozlúčila sa s priateľkou a pridala do kraulu.
Cieľ a trať boli jasné. Najbližšia priehrada.
Vďakabohu už niesom malá molekulka a viem ako na to a už o pár hodín som videla nádrž pred sebou. Prekážky neboli žiadne. Žiadne ktoré by ma mohli zastaviť. Aj keď musím povedať, že pár rýb so mnou malo iné plány, ale ako som vravela, viem sa o seba postarať.
Voda v nádrži nebola taká priehľadná, svieža a čistá ako v mojej riečke, ale popravde zažila som už aj horšie a navyše pre...
pre...
pre...
...hmmm...
...tie...
...sympatie treba trpieť nie?
Zastavila som sa a porozhliadala okolo seba, aby som sa zorientovala. Odtiaľ predsa tečie voda do domácnosti, poznám podobné nádrže a aj v domoch som už niekoľkokrát bola. Zvládnem to.
Aha tam a pustila som sa strmhlav O k dosiahnutiu cieľa.
Moja cesta za ním bude stále ťažšia. V rúrkach budem musieť vynaložiť všetko čo ma rieky, oblaky, moria, oceány a moje tajné chodníčky naučili. Aby som nezablúdila. Aby som sa nenechala strhnúť prúdom, vztlakom a nevytiekla z kohútika v inej domácnosti ako v tej jeho.
Ako tam trafím?
Srdce ma zavedie, predsa.
Že srdce nemám?
Ja viem, ale veď som nevravela o svojom.
O jeho.
Určite na mňa stále myslí, smutný, že ma viac nenašiel a dúfa tak ako ja, že raz jedného dňa sa stretneme.
Posledná zákruta a už ju vidím. Tam je rúra, ktorá ma pri najbližšom otvorení pustí k nemu. Cítila som srdce. Jeho. Búšilo a volalo ma. Bola som z toho celá rozhorúčená, vzrušená. Už len chvíľu a opäť sa stretneme...
Uf, teraz. Pustila som sa. Neponáhľala som sa, lebo som si chcela vychutnať očakávanie, trošku sa upraviť, aby som bola čo najpríjemnejšia, taká...
Žblnk, padla som. Naskytol sa mi pohľad pre bohov.
Ležal tam podo mnou, okolo mňa, boli sme chvíľu jedno. Usmieval sa na mňa, nežne a spokojne. Aj ja na neho.
Hrali sme sa, Dvíhal ma a nechal stekať po jeho tele. Hladkom, hebkom, robustnom. Bolo to presne také, ako mi vravela moja priateľka z rieky. Nádherné, vlhké, mokré, penivé, telové. Na moju počesť pripravil aj bublinky. Maznali sme sa ešte chvíľu. Nechcelo sa mi pustiť ho. Priľnula som k jeho telu, k boku a dýchala. Áno ja molekula H2O som dýchala. Jeho teplo, vyžarovanie, jeho pokožku.
Natiahol ku mne hravo a zvodne svoju ruku. Asi aby ma pritiahol bližšie, ale žiaľ minul ma.
Jeho ruka dopadla... na dno.
Znovu ňou pohol, ale opäť sa mu nepodarilo ma uchopiť. Vychladla som, cítila slabosť.
Čo sa to deje? pomyslela som si.
Neznáma sila ma ťahala preč, preč od môjho milého, dole do čiernej diery.
Posledný pohľad.
Vstal a vychádzal. Chytila ma panika a tak som rýchlo zabrala svojím najlepším kraulom.
Ták podarilo sa. Chytila som sa na poslednú chvíľu palca na jeho nohe.
Neodtečiem. Odparím sa. Z povrchu jeho tela.
