Ani som nikdy nechcela, aby sa to ubralo tým smerom. Záťažové zamýšľanie sa - nie, načo. Nebolo to kvôli zachraňovaniu ľudí. Bolo to zaujímavé, fascinovalo ma a zistila som, že nie som necitlivá. Po prvý raz v živote ma prefackali vlastné pocity. Oni kvitnú a sú krvavo červené a ja som tej plačúcej žene musela vysvetliť, prečo ľudia aj umierajú.
Musela som vstávať skoro ráno. Cesta do nemocnice trvala vyše hodiny. Vtedy som si v hlave rozkladala všetky priečinky. Každý jeden primitívny problém. Všetko. Aj to, prečo to robím práve vtedy. Je skutočne niečo, čo obmedzuje existenciu? Niečo, čo aj na mňa o pár rokov ukáže prstom - a lúskne. „Je nevyliečiteľne chorá. Neoficiálne vlastne iba čakáme, kým umrie." Vravím si a čo, veď ľudia umierajú a rodia sa, ale myšlienka sa akosi nestabilizovala... keby to povedali mne, keby ti Erika povedali, že máš tri mesiace... Izba 478. Volajú sestričku. Pomaly končím. „Ako sa jej to stalo?" pýtam sa vo dverách. „Nijako. Sedela doma za stolom a proste odpadla." Odpovedal doktor.
Zase sedím v autobuse. Ako by sa dala dokázať eutanázia? A prečo rozhodujú muži o interupcii? Čo s tým dofrasa majú muži? A zase tá žena a prečo ťa to tak vzalo?
Z izby sa ozývalo pípanie. Vyzerala ako embryo. Napojená na umelé púpočné šnúry s umelým prsníkom a umelým mliekom. Bola som pozorovateľom spoza plota. Mozog mi premietol krátky nemý film. O spomalenom páde. Zo stoličky. Keď zrazu otvorila oči a pozrela sa do mňa, popŕhlil ma stimul. Veľmi dráždivý stimul. Nemohla nič povedať, v ústach mala veľkú saciu chobotnicu. Žmurkla. Ja nie. Vedela som čo povie. Poslala mi to neviditeľnou hadicou rovno do centra. No ja som jej správu zastavila v polovici. Nemohla som inak. Nedalo sa.
Počkala som na večer, ľahla do postele a až potom som spriechodnila všetky trasy. Ani neviem, prečo som plakala, prečo mi nestačil, napríklad obyčajný povzdych. Zrejme som niečo mala vo svojom rannom čaji.
Pripadal mi ... príliš čierny.