Na počiatku bol Higgsov bozón

Profesor Mamedoff bol zľahka geniálny vedec a zároveň skvelý manažér vedeckých projektov. Práve finišovalo jeho životné dielo a on už na poličke oprašoval miesto na Nobelovu cenu. Že ho raz potomkovia nebudú porovnávať ani len s Oppenheimerom, ktorý viedol vývoj atómovej bomby, ale rovno s najhoršími diktátormi a pohromami ľudstva, by ho vo sne nenapadlo.
Po veľkých spoločných a úspešných projektoch ako vesmírne stanice či vývoj fúzneho reaktora, ktorým sa vyriešili energetické problémy planéty, odklepli politici fyzikom ďalší drahý urýchľovač. Keď sa ukázalo, že tie pozemské tevatróny a kolidéry nevyvinú dostatočnú energiu pre zodpovedanie niektorých základných otázok, rozhodli sa ten nasledujúci postaviť na Mesiaci. Dôvody boli prosté – vysoké vákuum takpovediac zadarmo a kúsok pod povrchom aj dostatočne nízke teploty pre supravodivé magnety. Prstenec urýchľovača opásal celý Mesiac a krajiny si podelili náklady na výstavbu rôzne dlhých úsekov, podľa svojich finančných možností.
Dnes bol ten deň, keď urýchľovač slávnostne uvedú do prevádzky. Po obligátnych príhovoroch politikov dostal slovo vedúci projektu, teda Mamedoff.
„Dámy a páni. O chvíľu spustíme prístroj, ktorý by mal zodpovedať zásadné otázky subjadrovej fyziky, ktoré si dnes kladieme a iste aj zopár takých, ktoré sme si ešte ani nedokázali položiť. Hneď prvý experiment by nám mal na zlomok sekundy priblížiť pomery, aké panovali na počiatku vesmíru, tesne pred Big Bangom. Väčšina teoretikov si myslí, že existovala akási tekutina z tzv. Higgsových bozónov. A práve jednu takúto superťažkú elementárnu časticu skúsime na zlomok sekundy znovu vytvoriť. Iste nám povie veľa zaujímavého o pomeroch na počiatku. Verím, že dnešný deň bude prelomový.“
Ani netušil, akú pravdu povedal v poslednej vete. Po štandardne dlhom potlesku sa Mamedoff naklonil nad riadiaci počítač a stlačil Enter. Zväzky protónov a antiprotónov začali ostrým tempom obiehať Mesiac, urýchľované magnetickými aj elektrickými poliami. Keď dosiahli potrebnú subsvetelnú rýchlosť, zrazili sa na určenom mieste a na necelú pikosekundu vytvorili Higgsov bozón. Ten sa vzápätí rozpadol na sekundárne, terciárne atď. častice, ktoré sa rozleteli všetkými smermi a boli zaregistrované tisíckami detektorov.
Toto všetko vedci predpovedali a pripravili sa na to. Bolo tu však ešte niečo. Už kedysi Nobelista a popularizátor prof. Lederman napísal knižku „Božská častica: ak vesmír je odpoveď, aká bola otázka?“ Lenže nikto si nekládol inú otázku: Ak Higgsovo pole naozaj prestupuje celým vesmírom, možno doňho beztrestne zabŕdať?
Na analýzu terabajtov údajov, ktorá trvala vyše mesiaca, využili voľnú kapacitu skoro všetkých počítačov sveta. Mimochodom, ak vám beží šetrič obrazovky, nikdy nemáte istotu čo sa deje. Potom slávnostne zverejnili výsledky, teoretici netrpezlivo čakali najmä na pôrodnú hmotnosť novorodenca. Bola veľká sláva, aj nejaká tá Nobelovka na poličke u Mamedoffovcov.

* * *

Po pár tisícročiach začali astronómovia hlásiť spomaľovanie rozpínania vesmíru. A zasa bola sláva, a nejaká tá – veď viete. Lenže asi po miliarde rokov sa červený posuv galaxií zmenil na modrý. To znamená, že Hubbleova konštanta zmenila znamienko. OK, skrátka vesmír sa začal scvrkávať. Nikto z toho nerobil tragédiu, ešte ostávali desiatky miliárd rokov. Lenže nebolo sily, ktorá by to zastavila.
Keď astrofyzici a kozmológovia prišli na príčinu a vysvetľovali ju verejnosti v pojmoch ako “narušenie symetrie, voľná energia či rast entrópie,” sledovanosť televízií prudko klesala a tak moderátori radšej požiadali najslávnejšieho popularizátora tej doby o nejaké poľudštenie výkladu.
“Predstavte si vesmír ako ľudskú bytosť. Tá si nepamätá ani svoj pôrod, nieto ešte tie mesiace predtým. Keby áno, každý by občas zatúžil po návrate do tepla a bezpečia matkinho lona. Lenže vytvorením Higgsovej častice sme to vesmíru pripomenuli a on sa tam prosto vracia.”

* * *

Vesmír sa pri zmenšovaní zohrial tak, že prestali existovať živé bytosti, planéty aj atómy a napokon sa obnovila Higgsova polievka. Ani to však nebol trvalý stav, už sa čakalo na ďalšiu veľkú fluktuáciu, ktorá znovu rozbehne expanziu. Škoda, že sa nijako nedá zistiť, koľkokrát už inteligentné bytosti takto nechtiac reštartovali vesmír. Než sa znova nabootuje, odpustime im túžbu po vedomostiach, ktorá občas otvára Pandorine skrinky.