Miro sa narodil pod Tatrami. Bol to mimoriadne talentovaný mladý autor. Za svoj krátky život stihol napísať niekoľko absurdných a hororových poviedok, humoristické básničky, aforizmy a nedokončenú divadelnú hru. To všetko bolo priďaleko od socialistického realizmu a nemalo vtedy šancu vyjsť. Skrátka sa narodil do nesprávnej doby. Takže sa proti režimu bytostne búril a súčasťou duševnej hygieny mu boli aj výlety do Tatier, ktoré sa časom pritvrdili na horolezecké túry. Hoci Miro bol skôr krehkej telesnej konštrukcie a nekonvenčný život obvykle kondičke nepridá.
Matej je z umeleckej rodiny, obaja rodičia sú maliari. Detstvo prežil na Orave a jeho priateľstvo s Mirom sa spoločnými túrami silne utužilo. Už ako študent architektúry sa spolu s ním raz na jeseň vybral na Zbojníčku, ešte s ďalšími dvomi kamarátmi.
Ráno počasie nevyzeralo celkom zle a tak sa vybrali pod stenu Ostrého štítu. Mali vyhliadnutú Cestu spišských vodcov. Možno aj preto, že Miro bol zo Spiša. Táto krásna, no exponovaná trojková cesta kľučkuje južnou stenou Ostrého štítu komplikovaným systémom žľabov, ríms, komínov a rebier. Jej vytýčením chceli starší tatranskí vodcovia pred sto rokmi dokázať, že ešte nepatria do starého železa.
Mládenci sa naviazali do dvoch laných družstiev a vyrazili. Veľmi rýchlo spoznali hlavný problém zvolenej túry – orientačnú náročnosť. Keď narazili na evidentne príliš obtiažny terén, pochopili, že nejdú správne. Kúsok sa vrátili, skúsili iný variant. Čas pri takýchto manévroch neskutočne letí. A októbrové dni sú veľmi krátke. Poobede boli ešte uprostred steny a prineskoro si uvedomili, že na vrchol pred zotmením nedolezú. A keby aj, to ešte nie je koniec túry, treba zlaniť do Prielomu v Ostrom a asi hodinu zostupovať strmým žľabom.
Mali to vzdať a začať ústup už okolo obeda. Ale veď sprievodca píše o dvojhodinovej túre! Takto ich čakal neplánovaný bivak, na ktorý vôbec neboli pripravení. Hlavne nemali dostatok teplého oblečenia. Musia to skúsiť na vrchol!
To sa však ukázalo ako ďalšie v sérii nesprávnych rozhodnutí. Namiesto aby si vyhliadli vhodný kút, chránený pred vetrom, kde by spoločne prečkali noc, liezli až kým ich nezastihla tma. A tak sa museli zastaviť oddelene a usalašiť každý inde.
Hory nie sú kruté, iba ľahostajné. Im neodpustili nič. Začalo fúkať a pršať. Vzápätí dážď prešiel do sneženia. Až po niekoľkých hodinách sa nečas trochu utíšil a oni počuli len svoje drkotajúce zuby. Vlastne kiežby len to.
Najmenej odolný a najviac mrznúci Miro začal vydávať zvuky, ako by sa snažil spievať. Potom už len čosi nezrozumiteľne vykrikovať. Akoby diktoval svoju posledné dielo do priveľkého diktafónu Veľkej Studenej doliny. Keď sa strašidelne dlhá noc konečne blížila k ránu, definitívne zmĺkol. Navždy.
Doobeda prišla Horská služba pod stenu, ale mohla zachrániť už len troch mladých ľudí. Do prehľadu smrtelných nehôd v Tatrách pribudla položka:
„M. J., 24, Ostrý štít, podchladenie.“
Matej sa presťahoval na nížinu do hlavného mesta a po traumatickom zažitku úplne prestal chodiť do vysokých hôr. Je úspešným architektom, založil si rodinu s tromi deťmi, čo je viac, než dnes býva zvykom. Vravievalo sa, že sa patrí mať tri - jedno za matku, jedno za otca a jedno ...
Na Mira nezabudol, napokon jeho rodičia mu zverili synove písomnosti a Matej oslovoval viacerých spisovateľov, až mu traja z nich pomohli redakčne upraviť pozostalosť a 17 rokov po tragickom skone vyšla zbierka Mirových prác.
Epitaf Jiřího Wolkra končí neplánovane prorocky: „... zemřel mlád 24 let.“
S podtitulem Povídání vážné i nevážné uvádí autorka ve své knize 101 drobných příběhů ze života, nejen humorných, o hledání dobra a zla.
:
