Keď odchádza smrť (Posolstvo budúcim generáciám.)

Raz večer, vlastne mohlo to byť aj ráno, ale zrejme to bolo vlastne v noci, som takto sedel v kresle a čítal som si noviny. Vtom niekto zazvonil. Keďže nezvyknem mávať veľa návštev, tak som sa potešil a poveda som si v duchu: "Kurva, ktorý dement to zase otravuje o tomto čase?" K dverám som ale zakričal: "Momentík, už idem." Najskôr som hľadal nohavice, ale žiadne som nenašiel, tak som otvoril len tak v trencľoch (akože v trenírkach). Otvoril som teda dvere, a čo nevidím? Teda, radšej vám poviem čo som videl. Stála tam taká stará ženská v čiernej sutane, kapucňa cez hlavu a v pravej ruke kosa. Tak jej vravím:
"Ale, sestra predstavená, prečo kosíte cez noc? A čo vlastne chcete odo mňa?"
"Prišla som si pre teba." To ma trochu prekvapilo.
"Pre mňa? Akože by som vám išiel pomôcť. Ale prosím vás, ja mám teraz inú, ee dôležitú prácu.", povedal som a poškriabal som sa... za uchom.
"Nie, ja som tvoja smrť. Čo nechápeš?"
"Ale chápem, ak chcete aby som manuálne pracoval, tak to bude ozaj moja smrť."
"Ale nie preboha. Ja nie som žiadna mníška." Možno mi chce naznačiť, že by si dala povedať, napadlo ma. Veľa som z nej nevidel, ale hlas mala vcelku príťažlivý.
"A kto ste, božia stvora?"
"Počúvajte, vy ste debil alebo čo?"
"Nie, ja som František Nemec."
"Aha, ale ste slovák."
"Áno."
"Dobre, sedí."
"Čo sedí? Vy o mne viete niečo? Ja vás nepoznám."
"Ja som tvoja smrť, Ferko. Tuto ťa mám v poradovníku, vidíš? Tak nezdržiavaj, ešte mám dnes vybaviť dva infarkty, jednu autonehodu, a jednu manželskú hádku."
"Akože mám zomrieť? Ale ja som ešte primladý na zomieranie."
"Ale Ferko, v najlepšom treba prestať, to nevieš?"
"Ja som myslel že sa to týka len pop-music, a iných pohlavných stykov. Ach, tak dobre, dajte sa do práce."
"Čo? Ja sa nebudem do ničoho dávať, veď zabiť sa musíš sám. A neksichti sa mi tu. Pekne s úsmevom, nech je z teba pekná mŕtvola." "Čože? Sám? To akože myslíte aj vážne?"
"No ja to tu mám jasne napísané, že sa obesíš. Tak rýchlo, nemám na teba celý deň."
"Čo? A kde sa mám obesiť tu, v jednoizbovom byte?"
"Čo ja viem, balkón nemáš?"
"Mám."
"No, takže tam. Vidíš, všetko zbytočne komplikuješ."
"No hej, lebo nemám žiadne lano."
"Mňa z teba... Kábel nemáš?"
"No, tu mám anténu, počkaj, odpojím,... tak. Ako sa to viaže?"
"Ukáž, ja v tom mám prax. Takto to prevlečieš, zatiahneš, zatočíš... a je to. Hybaj na balkón."
"No, poďme. A teraz čo?"
"No, ja ti to tu zaviažem, dobre. Tu máš, toto si daj na hlavu, teda prestrč cez to hlavu, a skoč cez zábradlie."
"Preboha, veď sa mi môže niečo stať."
"Veď o to ide. Skoč už."
"Tak dobre, zbohom krutý svet... aaaa."
"No čo je, už si mŕtvy?"
"Hm, ešte nie, bude to dlho trvať ešte?"
"Čo ja viem, asi tak 5 minút, ak si si nezlomil väzy."
"Nič som si nezlomil, len som si asi vyvrtol kotník. Ešte dobre že bývam na prízemí, by som si aj nohu dolámal."
"Ale ja to jebem... Na tomto sme sa nedohodli, si mal zomrieť. Kašlem na teba, mám aj iných zákazníkov. Zbohom, a už ma nečakaj." "Počkaj, a kto ma odviaže? Toto sú ľudia."

No, a to bolo asi tak pred dvomi miliardami rokov... 24. júla 2007. Si to pamätám ako by to bolo dnes... Všetci už dávno šťastne pomreli a ja nič. Ma to serie. Až uvidíte smrť, nakopte ju za mňa do riti, dobre?