Cormac McCarthy
CESTA
„Boh nie je a my sme jeho proroci...“
Málokedy sa mi stáva, že pri čítaní sci-fi knihy mám pocit, že autor dokonale presne odhadol, čo našu milovanú Zem v budúcnosti čaká. A že to nebude nič príjemné, na to môžete vziať jed. Presne podobné pocity som mal pri čítaní tohto Pulitzerovou cenou ovenčeného románu Cormaca McCarthyho.
Je síce pravda, že označenie „sci-fi“ treba brať s veľkou rezervou. Nenájdete tu žiadnych ufónov s blastermi ani rytierov mlátiacich sa medzi sebou lightsabermi. Vlastne, jediné, čo má kniha s týmto žánrom, ako tak spoločné, je to, že sa odohráva v budúcnosti.
Autor príbeh zasadil do neurčenej budúcnosti, kedy je svet takmer úplne zničený neznámou ekologickou katastrofou. Dni planéty Zem sú spočítané a umierajú na nej aj tie posledné zvyšky života. Vo vzduchu lieta popol a každý deň je sivší a sivší. Autor má svoju víziu dokonale prepracovanú (až z toho mrazí) a ani na chvíľu nedovolí čitateľovi vydýchnuť a uniknúť z tej bezútešnosti.
McCarthy dej sústreďuje na bezmenné postavy otca a syna, ktorý prechádzajú spustnutým krajom. Ich mlčanlivé putovanie má jediný cieľ: dostať sa na juh, až k moru, hoci vedia, že ich cesta nemá zmysel. Proste sa snažia prežiť. To je vlastne hlavná téma tejto knihy. Dej je jednoduchý a autor sa väčšinou venuje opisom (mimochodom, mimoriadne kvalitným) krajiny, občas prerušovaných dialógmi. Mnohí možno budú mať problém s McCarthyho štýlom – dej nie je členený na kapitoly a dialógy ani nie sú označené úvodzovkami. Za seba môžem povedať, že to nie je fakt, ktorý by ma pri čítaní brzdil, pretože autor vie text podať jasne a zrozumiteľne, takže ten sa potom „nezlieva,“ ale pôsobí jasne a ucelene.
Kniha je tiež veľmi (naozaj veľmi) depresívna. Nie v tom patetickom slova zmysle, tu sa ide až na dreň (niekoľko naturalistických scén to ešte umocňuje). Nie je to kniha podliezavo smutná, pri ktorej by mohli citlivky vysopliť kartón vreckoviek a potešiť svoje sentimentálne srdiečko. Nie. Miesto, ktorým otec a syn prechádzajú je čisté, nefalšované zúfalstvo. Je to miesto, kde už žiadna nádej neexistuje a autor tento fakt veľmi rád zdôrazňuje, čím sa kniha stáva možno ťažšie stráviteľná pre „spotrebného“ čitateľa. Rozhodne by som neodporúčal čítať knihu v depresívnej nálade, pretože na jej konci by ste mohli rovno zájsť kúpiť si novú brokovnicu a odstreliť si na poli polovicu gebule.
Kniha mi tiež trochu pripomínala Cavevu novelu "A uzrela oslica anjela." (Cave ostatne skladá hudnu k pripravanej filmovej adaptácii). Ale tam, kde Cave necháva svoje šialené postavy dúfať v nádej, McCarthy nič také nerobí. Jeho postavy dobre vedia, že ich žiadna budúcnosť nečaká, ale pud sebazáchovy ich aj tak ženie ďalej.
Celkovo som mal z tejto knihy veľmi nepríjemné pocity. Nie však v tom zmysle, že by bola zlá, ale proste v tom, že McCarthy ponúkol až príliš možný obraz našej budúcnosti. A keď vás po prečítaní napadne: Áno, takto by to byť mohlo, je vám jasné, že McCarthy stvoril nadčasové dielo. Nehľadá príčiny, nevysvetľuje... len predkladá momentálny neveselý stav udalostí.
Za seba môžem povedať, že autor sa podľa mňa veľmi priblížil tomu, ako sa bude naša budúcnosť odvíjať. A pri tom pomyslení mi teda nie je príliš do reči...
P.S.: Tá pripravovaná adaptácia by sa mala mať premiéru v novembri a mali by sa v nej objaviť Viggo Mortensen, Guy Pearce, Charlize Theron či Robert Duvall. Som naozaj zvedavý, ako sa s touto látkou filmári pobijú...
Hodnotenie: 10/10
Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
