Batoh zo zlata

Paťo bol síce len priemerne nadaný horolezec, čím sa obvykle myslí slabší priemer, zato cieľavedomosti a organizačných schopností mal vždy na rozdávanie. Stenové lezenie nebolo pre neho, ale o to vytrvalejšie sa venoval zbieraniu tatranských vrcholov a veží normálkami. Na staré kolená si ich eviduje vyše 500 a ľahšie je mu vymenovať tie, kde nebol. Ak sa v Milionárovi vyskytne téma Tatry, ideálny „priateľ na telefóne“.
Keď si v sprievodcoch prečítal, že klasická cesta hrebeňom Ošarpancov patrí k najkrajším tatranským túram a pritom je svojou obtiažnosťou v rámci jeho možností, bola to len otázka času. Jedno leto nahovoril troch solídnych lezcov a ešte za tmy vyrazili od Štrbského plesa. Kúsok od Popradského plesa sa rozvidnelo a oni odbočili zo značky do doliny Zlomísk. Ani v pomerne jednoduchom teréne neboli veľmi rýchli a to neveštilo nič dobré. Aspoň že počasie ušlo. Napokon sa dvojkovým žľabom dostali pod nástup a naviazali sa do dvoch dvojíc. Paťo bol druholezcom prvej dvojky, aby bol niekto nad ním ako istič, aj pod ním ako radca a morálna opora. Išlo im to veľmi pomaly, ale aspoň si riadne vychutnali scenérie – Kroutil ani Puškáš nepreháňali. Lenže to trvalo vyše dvojnásobok sprievodcovských časov. Až večer doliezli na Veľký Ošarpanec a za šera z neho akurát tak stihli zlaniť. Ale to bolo všetko, terén bol ešte stále exponovaný a liezť ďalej pri čelovkách si netrúfli.
Takže neplánovaný bivak posediačky na úzkej lávke, asi v 2300 metroch. Navliekli na seba všetko oblečenie vrátane pršiplášťov, ale čoskoro aj tak drkotali zubami. Skromné zásoby tuhých tekutín rýchlo pošli. Vyčasilo sa, aspoň nenasneží – ale do rána riadne prituhlo a vietor tiež nezaháľal. Spať sa nedalo. Zimou rozklepaný Paťo drgol do svojho batoha a hneď mu odfrčal dolu platňami. Aj s foťákom, jedným dielom Kroutila a prázdnou ploskačkou.
Ráno sa už tak triasli, že keď šiel Paťo asi dva metre od kamarátov čurať, nechal sa pri tom istiť lanom a samotnú činnosť neskôr prirovnal k záhradnému rozstrekovaču na polievanie trávnikov.
Konečne vyšlo Slnko. Vyše dve hodiny rozmrzali v jeho lúčoch, kým prestali pripomínať Parkinsonovo sanatórium a boli schopní sa pohnúť. Pretraverzovali kus smerom k centrálnemu žľabu Vysokej a na začiatku poslednej rokliny sa zrazu objavila hlava známeho horského vodcu Gejzu Haaka, ktorý viedol pár klientov normálkou na Vysokú.
„Ahoj chlapci, ta co vy tutaj?“ usmieval sa Gejza.
„Ále, neplánovaný bivak. Navyše Paťovi zletel batoh dolu stenou.“
„Akej farby?“ spýtal sa najväčší potmehúd Horskej služby. Paťo pookrial a s nádejou v hlase mu nahral na smeč:
„Béžový, zachovalý“.
„Aj keby bol zlatý, tak je v riti,“ zakončil Gejza svoj príspevok k téme a vykročil smerom k Centrálnemu žľabu.
Napriek názoru znalca sa Paťo o dva dni pokúsil o nemožné, ale vcelku nečakane našiel akurát jednu rezervnú ponožku malebne prehodenú cez skalu pod Ošarpancami. Dá sa povedať, že to veľhorské školné vôbec nebolo prehnané.

Minislovníček:
Normálka – normálna cesta, čiže najľahšia cesta na vrchol (okrem prípadnej lanovky)
Ošarpance – tri veže ozdobené hladkými platňami, vo výraznom rebre Dračieho štítu
Dvojkový - obtiažnosti II, ešte bez lana
Kroutil, Puškáš – autori najpoužívanejších horolezeckých sprievodcov
Vysoká – náš najkrajší kopec, spolu s Českým=Ťažkým štítom a Dračím tvorí tzv. Korunu Tatier
Gejza Haak – jednoducho Gejza