BAR alebo Óda na Chotěborskú barmanku .....

Kráčal som ulicou a tešil sa  na pár orosených. Nenávidel som tú prácu, už len pri pomyslení  na to bahno v ktorom som sa plácal, mi bolo na vracanie. Robil som  pomocníka na stavbe.  Hádzať do miešačky mohol úplne každý,  hlavne že mal zdravé ruky a chuť makať. Stále som si  nepripúšťal, že som skrachovanec. Presviedčal  som sám seba, že som niečo viac. Mal som predsa tri semestre na elektrine. I keď mi to bolo  hovno platné, drieť som musel tak ako ostatný .  Keď ma vyrazili zo školy stal sa so mňa flákač, žiadna práca mi nevoňala, nechápal som hlúpe heslo „Bez práce nie sú koláče!“  Časom som ale pochopil.
Býval som výbušný, rozhodila ma hocaká maličkosť. Búchanie susedov alebo čvirikanie vtákov ma privádzalo do šialenstva. V amoku som rozbil susedove okno a zhodil lastovičie hniezdo. Patrične som na to doplatil. Sused ma udal a policajti si o mňa poutierali svoje obušky. Zbitý a bez prachov som sa prebudil na ulici. Len tých úbohých vtákov mi bolo ľúto. Pozberal som kusy hniezda a vložil ich do drevenej škatule. Chcel som ich pribiť  pod strechu, ale nemal som čím. Tak som ich tam nechal položené a dúfal, že sa k nim matka vráti. Snáď nebude ako tá moja.
Prišla rada aj na mňa. I keď som si to nechcel priznať bez práce to nešlo. Potreboval som z niečoho žiť, napokon som zobral tú stavbárčinu. Účty ležiace na stole boli horšie ako moja matka.  Priam na mňa kričali. „zaplať nás, lebo ťa odpojíme, počuješ zaplať !“ Strhol som sa, pomyslenie na matku ma desilo.
Nedala mi dýchať, vždy sa ma snažila vychovávať. No zostalo len pri snahe.  Nikdy sa nezmierila s faktom, že z jej maternice vyšlo také monštrum. Stále do mňa hustila  aký som nezodpovedný flákač, až  som ju niekam poslal. Potom poslala aj ona mňa, priamo na ulicu.
Nasťahoval som sa do podnikovej ubytovne. Víkendy tam bývali mŕtve. Väčšina ľudí chodila  domov a ja som sa potĺkal po krčmách. Aj dnes som sa tam chystal v snahe zabudnúť na ten skurvený život.
 
„Má drahá dej mi víc, má drahá dej mi víc  .... !“ vychádzalo z  baru.
Už z diaľky som  počul  ten burácajúci dav.  Pripomenulo mi to futbalový zápas. Skupinka ľudí spievala v sprievode gitár a niekoľko bľačiacich opilcov sa ich snažilo prekričať. Tušil som, že to tam bude husté.
Vstúpil som do vnútra a kývnutím hlavy som dal najavo svoj pozdrav. Nikto si ma nevšímal. Urobil som zopár krokov vpred a neisto som sa rozhliadol. Dúfal som, že tam bude aspoň pár známych tvárí. V kúte sedela skupinka mladých ľudí a zdalo sa, že sa dobre bavia. Letmo som si ich premeral, tri mladé slečny spokojne pili pivo a pospevovali si. Chvíľu sa mi zazdalo, že  jednu poznám. Už som  ju chcel osloviť, keď jej prísediaca vrazila jazyk priamo do úst. Od údivu som zmeravel.
„Nie teba isto nepoznám!“ pokrútil som nechápavo hlavou a radšej som sa otočil.
Tieto vzťahy som nechápal. Možno  preto, že som nikoho takého v živote nestretol. Ľudia z môjho okolia nemali čas byť lesbami, buď boli na mraky opití alebo sa snažili drieť za pár korún a šetriť na živobytie. Nízku vrstvu nikto nenaučil ako byť konzervatívny.
Prišlo mi to neprirodzené o sexe som mal v živote iné predstavy. Zameral som sa na teda na skupinku opilcov.
„Možno tam bude niekto, s kým som sa už opil!“ dúfal som.
Nikto sa ku mne nepriznával. Boli tak opití, že by ma i tak nespoznali.
„Čoo čumíš !“ zreval na mňa zavalitý chlap. Keby to bolo pár rokov naspäť, už by ju mal. Nehľadal som problémy, práve naopak chcel som zabudnúť na tie svoje.
Ignorantsky som sa otočil a odišiel som k baru.
„Co si dáte ?“ spýtala sa barmanka a mrkla na mňa svojimi malými očkami.
„Pivo a zelenú!“ vypadlo zo mňa.
„A jaké pivko to bude géčko nebo topvárek?“
„Prosím to géčko!“
„Dobře tak jedno géčko a jednu peprmintku!“ zopakovala barmanka a usmiala sa.
Prikývol som a opätoval jej úsmev.
„Čudné!“ vravel som si.
To dievča je ale škaredé.  Mala riedke peroxidom odfarbené vlasy a na očiach akési retro okuliare. Zdalo sa mi akoby zaspala dobu. „Takto predsa vyzerali ženy v šesťdesiatych rokoch!“ pomyslel som si. 
„Tady to máte, pivko a zelenou !“ podala mi pitie a znova sa usmiala.
Trocha som si odpil z piva, zobral som pepermintku a vložil som ju aj s pohárom do piva.
S nadšením som sledoval ako sa rozpína a miesi so žltým mokom. Miloval som magické oko. Stačilo mi vypiť tri a bol som riadne v nálade, hovorili sme tomu lacná opica.
Ešte som ani nedopil a barmanka už bola pri mne.
„Přinesu Vám ješte neco ?“ spýtala sa.
Začínal som sa cítiť fajn, dokonca sa mi zdalo, že  akosi opeknela. To čo som predtým prehliadal mi teraz udieralo do očí. Ten jej bezprostredný úsmev  ma dostal.
„Poprosím to isté a niečo pre Vás, čo si dáte?“
„Ďekuji ale já v práci nepiju, oni by mňe pak vyhodili, ale jste milej “ zalichotila mi.
Pokrčil som ramenami. „ A po práci Vás môžem niekam pozvať!“ nenechal som sa odbiť.
„Jo, tak to bych mohla !“ usmiala sa a odbehla pre ďalšiu rundu.

„Tak čo je s tým pivom!“ skríkol ten zavalitý chlap a tresol rukou do stola.
„Hned to bude jen obsloužím tohohle pána!“ odpovedala a ukázala pritom na mňa.
To ho ešte viac rozzúrilo.
„Ty kurva, okamžite mi dones to pivo lebo uvidíš!“ vyhrážal sa jej.
„Co si to dovolujete, dejte si vodchod já už Vám nic nenaliju!“ zahriakla ho.
„Čo“ zreval chlap a vyrútil sa smerom k baru. Dievča sa schúlilo do klbka a čakalo čo bude. To už som nevydržal a uvalil som mu jednu od ruky, že sa zapotácal a spadol na zem.
Barmanka sa postavila a opäť sa usmiala.
„Dekuji, nevím co bych  bez Vás dělala!“ poďakovala mi.
„Pre Vás všetko a nemohli by sme si potykať?“ spýtal som sa.
„Jasně já jsem Jana!“ podala mi ruku a naklonila sa ku mne.
„Karol“ odpovedal som a pobozkal  ju.
V tom momente som pocítil prudkú ranu. Chytil som sa za hlavu a náhle som stratil rovnováhu, švihol som sebou o zem ako vrece zemiakov.
Cítil som ako mi tečie krv, zalievala mi tvár a črepy zaryté hlboko v hlave ma pálili. Počul som  panický krik a tváre predo mnou sa začali rozmazávať. Krv mi zalievala oči, nedokázal som sa ani pohnúť, len som tam meravo ležal.
„Sanitku, zavolajte niekto sanitku!“ zakričala mladá žena.
V tej chvíli som ho uvidel, stál priamo nado mnou, anjel s blond vlasmi  a krídlami mi stieral krv z tváre. Bol presne taký ako som si ho predstavoval jemný, láskavý a mal prsia. Uvedomil som si, že je vlastne žena, anjeli sú ženy potešil som sa a na chvíľu sa na mojej tvári zračil úsmev. Tá predstava sa mi náramne páčila.
Pošepkala mi niečo v tom zmysle, že to bude dobré a že si to rande vynahradíme,  ja som ju už nevnímal, chcelo sa mi spať, veľmi spať ...