Arto Paasilinna
AUTOBUS SEBEVRAHŮ
„Na živote je zo všetkého najzávažnejšia smrť, ale ani ona nie je tak závažná.“
Jedného pekného dňa som sa len tak obšmietal kníhkupectvom bez určitého cieľa (tak dobre, hľadal som román Nicka Hornbyho: Dlouhá cesta dolů, lenže ho samozrejme nemali) a vtedy mi padla do očí táto pomerne útla kniha. O Artovi Paasilinnovi som už čo to počul. Vedel som, že je to Fín, že si vo svojich knihách využíva čierny humor a... to bolo asi všetko. Napriek tomu ma „Autobus“ zaujal už svojim názvom a dokonca bola téma románu podobná, ako u hľadaného Hornbyho. A tak som si povedal, že by som si touto knižkou mohol takpovediac spraviť chuť.
A tak som mazal k pokladni s myšlienkou, že „Autobus“ by mohla byť pekná jednohubka na koniec leta (kedy tiež knihu odporúčam čítať, keďže tak vynikne jej „letná“ atmosféra).
Príbeh románu nie je zložitý. Odohráva sa vo Fínsku a zo začiatku sa sústreďuje na podnikateľa Rellonena, ktorý mal kedysi všetko, čo si mohol priať. Dobré zamestnanie, rodinu... Ale s bankrotmi to všetko šlo, ako sa vraví, do hája. Prvýkrát sa s Rellonenom stretávame práve vtedy, kedy je pevne rozhodnutý spáchať samovraždu v osamelon senníku uprostred lesa. Lenže, ako na potvoru, práve sa tam chystá obesiť istý pán plukovník Kemppainen, deprimovaný smrťou svojej ženy. Rellonen ho zachráni a obaja sa teda rozhodnú svoju samovraždu odložiť. Neskôr ich napadne, že Fínsko musí byť plné ľudí, ktorí zmýšľajú rovnako a tak ich, prostredníctvom inzerátu, pozvú na seminár, kde sa dohodnú, že samovražda by sa mala vykonať kolektívne. Prenajmú preto zájazdový autobus a vydajú sa na dlhú cestu za smrťou, ktorá zmení ich životy...
Podľa názvu, či nastienenia obsahu by sa mohlo zdať, že ide o ťažkú depresívnu záležitosť, ale nie je tomu tak. Paasilinna síce rozpráva o vážnych veciach, ale vždy s humorom, pričom sa z nich v žiadnom prípade nevysmieva, ale takmer láskavo poukazuje, že život stojí za to žiť. Román je teda viac-menej humoristický, hoci „úsmevný“ by bol lepší výraz. Postavy nemajú hlbšiu charakteristiku, čo bol zrejme autorov zámer a ich rôznorodosť a odlišnosť ich problémov dodáva knihe tak trochu groteskný ráz. Ak však čakáte, že sa budete na stoličke otriasať pod detonáciami smiechu, tak budete zákonite sklamaní (i keď niekoľko naozaj vtipných scén sa tu vyskytuje, napríklad: samovrahovia vs. Skinheadi či samovrahovia vs. feťáci v parku, apod.). Ak však čakáte pohodový, úsmevný, hrejivý príbeh ste na správnej adrese. A s tým čiernym humorom to tiež nie je také horúce. Niekoľko temných fórikov sa tu samozrejme vyskytuje (vzhľadom na vážnosť témy a humorné podanie, by sa celý dej dal brať, ako jeden čierny gag), ale autor sa riadi príslovím „všetko s mierou,“ takže by sa dalo povedať, že čierny humor v jeho knihe je skôr „kultivovaný,“ tzn. že slabé povahy nebudú kolabovať, ako pri prečítaní cynického Palahniuka :)
Čo sa týka štýlu, akým je román napísaný, no... Skôr, ako román mi to pripomínalo „rozprávanie,“ tzn. autor používa málo dialógov (čo je podľa mňa jeden z mínusov) a to aj tam, kde by sa to vyslovene hodilo. Väčšina rozhovorov je preto písaná typom: „Pán plukovník sa opýtal, či bude možné...“ alebo „Rellonen odpovedal v tom zmysle, že...“
Dúfam, že rozumiete. Niekomu sa to možno zdá, ako prkotina, ale osobne si myslím, že keby to tak autor napísal, bolo by to len ku prospechu veci, pretože niektoré scény by si dialógové pasáže doslova pýtali a Paasilinna by v nich mohol trúsiť fóriky väčšou kadenciou. To je však len môj pohľad na vec.
Román je inak napísaný veľmi dobre, pohodovo, číta sa veľmi ľahko, nie sú v ňom žiadne komplikované deje, proste všetko to šliape, ako hodinky. Napriek tomu musím podotknúť, že hoci je knižka dosť útla (niečo vyše 200 srán a skladá sa z 2 častí) mohla pokojne (samozrejme po miernych úpravách) skončiť po prvej časti. Niežeby druhá časť bola kvalitatívne horšia, len som mal miestami dojem, akoby autor umelo naťahoval dej i keď na záver to všetko dostalo zmysel. Ešte šťastie, že je autorov štýl čítavý a čitateľ sa do konca nenudí. A ku koncu napíšem len jedno: nečakajte šokujúcu pointu (i keď pár prekvapivých zvratov si na nás autor pripravil) a nebudete sklamaní.
Takže verdikt by mohol znieť: príjemná, úsmevná knižka o vážnych veciach. Na oddych, ako stvorená.
P.S.: Od tohto autora som v ten deň videl v kníhkupectve ešte jednu knihu a to „LES OBĚŠENÝCH LIŠEK.“ A ako sami uznáte, už kvôli tomu názvu sa to oplatí kúpiť. Takže som si istý, že som sa s Artom nestretol naposledy.
Hodnotenie: 7/10
Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
